Len čo dojedli plnené kurča so zemiakovou kašou, starý pán sa vrhol na zákusok. Naložil si dve veľké kocky na tanierik a ozdobil si ich poriadnymi kopčekmi šľahačky. „Mm, jedna báseň.“ Vzdychol s plnými ústami a prižmúrenými očami. Všetci sa rozosmiali. „Svetlana, ten zákusok je fantastický.“ Povedal pochvalne, keď si zobral aj tretiu kocku. Svetlana sa potešila a s úsmevom poďakovala za pochvalu. „Naozaj je výborný, kde si sa naučila takto piecť?“ Usmiala sa na ňu, Filipova mama. „Ja neviem, ale pečenie je moje hobby.“ Odvetila a tiež si naložila druhú kocku. Filip si tiež zobral ešte jeden kúsok a usmial sa na matku. „Mám to ja ale šikovnú žienku, však mama?“ „Nie som tvoja žena.“ Zvolala Svetlana na oko pohoršene a napchala si zákusok do úst.
„Má pravdu, zosobášení ešte nie ste, takže nie je tvoja žena.“ Povedala jeho mama so smiechom a tiež si zobrala druhú kocku. Filip vystrúhal rovnako bolestnú grimasu, ako jeho otec pred obedom a teraz sa rozosmial on.
„Teraz si dostal svoje aj ty.“ Škodoradostne sa uškrnul a potľapkal svojho syna po chrbte. Svetlana objala Filipa okolo krku a nežne ho pobozkala. „Ľúbim ťa.“ Povedala so žiariacimi očami a on si ju šťastne privinul.

„Holúbkovia moji, nože počkajte chvíľu!“ Začuli tichý hlas za sebou, keď sa neskoro večer zakrádali po chodbe. Zastali a v tme sa obrátili za hlasom. Na schodoch vedúcich na druhé poschodie stál vedúci, a aj keď mu nevideli do tváre, boli si istí, že sa uškŕňa. Pomaly sa vrátili a zastali pred schodmi. „Rád by som vedel, či vám ten senník tak vyhovuje, alebo, či by vám bolo lepšie v mäkkej posteli v izolačke?“ Spustil bez okolkov. Svetlana s Filipom na seba pozreli. „No...no...viete...“ Začal Filip, ale vedúci ho prerušil. „Tu máte kľúč a nikomu to nehovorte!“ Uškrnul sa, strčil kľúč Svetlane do ruky a priateľsky potľapkal Filipa po pleci. „Som rád, že ste konečne dostali rozum.“ Povedal potichu, zvrtol sa a odišiel. „Čo by sa stalo, keby sme išli rovno tam?“ Spýtal sa Filip potichu. Svetlana pokrútila hlavou. „Ivona na mňa čaká a určite aj Žaneta. Potrebuje si vyliať zlosť zo sklamania, že ťa opäť nemohla zvádzať.“ Vzdychla si s trpkým úsmevom. Filip ju objal. „máš pravdu miláčik, aj ja musím dať vedieť o sebe, aby sa chalani neznepokojovali, takže ťa čakám, v obvyklom čase, hm. A tú hlupaňu si nevšímaj!“ Pobozkal ju a spolu vykročili po tmavej chodbe.

Lenka prišla v stredu aj s malou. Svetlana s Filipom boli na jej návštevu pripravení, lebo im zavolala deň predtým. Lenka najprv zašla do vedúceho kancelárie a malú nechala tam, a až potom sa vybrala za Filipom. Keď Žaneta uvidela, ako sa s ňou Filip zvítal, zovrela jej v žilách krv. „Takže, toto je tá tvoja milovaná!“ Povedala so zvýšeným hlasom a podišla celkom k nim. Filip sa rozosmial a pozrel na ňu s pohŕdaním. „Áno, toto je moja milovaná sestrička.“ „Braček, kto je to zlostné dievča?“ Spýtala sa Lenka prekvapene, ukazujúc na Žanetu. „Drahá sestrička, toto zlostné dievča sa volá, Žaneta.“ Uškrnul sa Filip, obišiel Žanetu aby jej predstavil aj ostatných členov svojej skupiny. Keď jej predstavil Svetlanu, Lenka užasnuto zvolala: „Bože môj, ty máš vlasy, ako víla z obľúbenej rozprávky mojej dcérky. Prosím ťa, choď za ňou, je v kancelárii vedúceho! No, keď tá ťa uvidí!“ Nadchýnala sa Lenka. Svetlana sa usmiala a bez slova odbehla. Vošla do domu a zamierila ku kancelárii vedúceho. Pred dverami na chvíľu zastala, potom zaklopala a vošla dnu. Andrea, vedúceho najmladšia dcéra ju držala na kolenách a spolu sa hrali nejakú počítačovú hru. Keď ju malá zbadala, so smiechom ju zavolala k sebe: „Poď sa hlať aj ty! Ja som už zastlelila tli kačičky.“ Svetlana si zobrala stoličku a prisadla si k nim. Kristínka pustila myš a skočila jej okolo krku. Svetlana ju pohladkala po hlávke a pobozkala na líčko. „Vezmeš ma na koníka?“ Opýtala sa malá zaliečavo. „Odkiaľ poznáš, tú malú?“ Čudovala sa Andrea. Kým Svetlana stihla odvetiť, malá vyhlásila: „Svetlana je už naša, lebo sa vydá za uja Filipa a bude moja teta.“ Andrea najprv otvorila ústa od prekvapenia, no hneď ich aj zatvorila. „Moje sestry niečo spomínali, ale nevedela som, že je to také vážne.“ Povedala prekvapene a so smiechom dodala: „Takže, vašu svadbu oslávime, na konci...“ „Ja sa ešte nejdem vydávať.“ Skočila jej Svetlana do reči a stlačila malej nos. „Ty, musíš všetko vykecať, čo? Kto ti povedal, že sa vydám za uja Filipa?“ „Všetci!“ Povedala urazene a začala fňukať. „Aj stalký, aj stalká... a aj mama povedala, že si už aj tak naša.“ Svetlana ju zdvihla do výšky a malá sa rozosmiala. „To vieš, že sa vydám za uja Filipa, ale ty to nesmieš každému vykecať, to je naše tajomstvo!“ Povedala Svetlana so smiechom a posadila ju na písací stôl. Kristínka ju chytila okolo krku a vážne vyhlásila: „Sľubujem, že naše tajomstvo neplezladím nikomu.“ Svetlana sa usmiala a zobrala ju na ruky. „Teraz pekne pozdrav Andrejku, lebo ideme na koníka!“ „Ahoj, Andlejka!“ Pozdravila veselo, pritískajúc si tváričku k Svetlaninmu lícu. „Ahoj! A daj pozor, aby si z toho koňa nespadla!“ Zavolala Andrea so smiechom, keď vychádzali na chodbu.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
luc.ka  22. 2. 2008 16:38
tusim v poslednom case furt len jedia
Napíš svoj komentár