„Mama, ja idem na koníka.“ Kričala malá z ďaleka, keď ju k nim Svetlana viedla po trávniku. „To je ale krásna bábika.“ Zvolala Žaneta zaliečavo, keď k nim pribehla. „A čo si, hlúpa? Ja nie som bábika, ale dievčatko.“ Povedala malá posmešne a viac jej nevenovala pozornosť. Žaneta zvraštila obočie, ale neodvetila. „Ale, my tu máme len veľké kone.“ Ozval sa Rasťo, ktorý si práve osedlal koňa. Malá si so záujmom obzerala jeho hnedáka. „Aj Svetlana má takého, istého koníka?“ Spýtala sa a pozrela na Filipa. „Bojíš sa?“ Uškrnul sa Filip. „Nebojím sa, lebo Svetlana ma bude dlžať. Všakže ma budeš dlžať?“ Chytila sa jej ruky. Svetlana sa usmiala. „Poď, ukážem ti môjho koníka!“ Pozrela na Lenku a vošla s malou do stajne. Za chvíľu za nimi vošiel Filip. „Ja, ti Dolores osedlám.“ Povedal a pobozkal, jednu aj druhú. Svetlana prikývla a zdvihla malú na ruky. „Mám isté obavy.“ Ozvala sa po chvíli a nenápadne ukázala hlavou na malú, na svojich rukách. Filip pozrel na svoju neterku a nahlas sa rozosmial. „Tá jej dala, čo...to sa mi páčilo.“ Svetlana sa uškrnula a neodvetila. Keď už bola Dolores osedlaná, Filip zobral malú a podišiel s ňou ku koňovi. „Pohladkaj ju!“ Malá vystrela rúčku a pohladkala Dolores po šiji. So žiariacou tváričkou pozrela na Svetlanu, ktorá objala Dolores a niečo jej šuškala do ucha. Posadila malú do sedla a s úsmevom jej povedala: Pevne sa drž, Dolores na teba dá pozor! A aj my dvaja, však?“ Žmurkla na Filipa a on prikývol. „Ty, si naša princeznička a my dvaja ťa budeme ochraňovať.“ Povedal s úsmevom a pritiahol si Svetlanu. Ešte raz ju pobozkal, a potom sa už každý postavil z jednej strany Dolores a chytili ju za uzdu.

Keď ich ostatní zbadali, ako vedú Kristínku medzi sebou na koni, ako princeznú, nadšene začali tlieskať. „Škoda, že nemám pri sebe foťák, bola by to nádherná fotka!“ Zvolal Ľuboš. „Ale, ja mám.“ Povedala Lenka a už aj vyťahovala z tašky, malý polaroid. Cvak, cvak, cvak. Kristínka sa na koni vyškierala, a Svetlana s Filipom, keď uvideli výraz na Žanetinej tvári, tiež nemohli zakryť úškrn. O chvíľu už Lenka podávala fotku Filipovi. „Jednu pre teba braček a jedna je moja.“ Usmiala sa a odložila foťák aj s fotkou do tašky. „Prosím ťa, osedlaj aj mne koníka! Aj ja by som si rada zajazdila!“ Povedala po chvíli. Filip na ňu prekvapene pozrel. „Už si dosť dávno nesedela na koni, naozaj to chceš?“ „Samozrejme, že chcem. Nenechám si predsa ujsť, takúto príležitosť.“ Odvetila so smiechom a žmurkla na Svetlanu. Filip sa obrátil k ostatným a zavelil: „Mládež, ideme si zajazdiť. Ľuboš, Ivona, Žaneta, osedlajte si kone!“ Potom sa obrátil a odišiel osedlať kone, pre seba a pre svoju sestru.

Lenka zostala na farme skoro celý deň, a vedúci s manželkou ju aj s malou pozvali na obed. Keď to Žaneta počula, potešila sa, lebo si zaumienila získať si priazeň malej a cez ňu aj Filipovu. V jedálni si Lenka sadla k stolu so svojim bratom, ale malá začala fňukať, že chce jesť so Svetlanou. „Plečo Svetlanka nepapá s nami...?! Ja, chcem, aby papala so mnou...!“ Kričala a slzy sa jej rinuli po tváričke. „Svetlana, prosím ťa, presadni si na Marošovo miesto a Maroš si zatiaľ sadne k nášmu stolu!“ Ozval sa vedľa nej vedúci, keď sa Kristínka nedala utíšiť. Žaneta za ňou nenávistne hľadela, keď vstala od stola a po boku vedúceho kráčala k Filipovmu stolu.
„Už tu máš tvoju Svetlanku.“ Povedal vedúci s úsmevom a brnkol jej po nose. Malá natiahla rúčky a Svetlana ju zdvihla na ruky. „Plečo si neplišla papať so mnou?“Pýtala sa poťahujúc nosom. „Miláčik, ja mám miesto, tam pri tom stole a preto papám tam s kamoškamy. Keď budeš chodiť do škôlky, aj ty budeš mať svoje miesto, kde budeš sedávať pri obede.“ Vysvetlila jej Svetlana, utierajúc jej slzy. Kristínka jej ovinula rúčky okolo hrdla a vtlačila jej dva cmukavé bozky na obe líca. „Poďme už papať!“ Usmiala sa Svetlana a s malou na rukách si sadla za stôl.

Po obede, Svetlana s malou sedeli vonku na lavičke. Čakali na Lenku, ktorá sa ešte v jedálni bavila s chlapcami. O chvíľu za nimi prišla vyškierajúca sa Žaneta. „Bábika, nechceš ísť na zmrzlinu?“ Škerila sa na Kristínku, od ucha k uchu. „Óh, ty si taká hlúpa!? Už som ti pledsa povedala, že ja nie som bábika!“ Zvolala malá a mrzuto pozrela na Svetlanu. „Tá hlúpa, je tvoja kamoška?“ Svetlana rozpačito pozrela na Žanetu, potom si pritiahla malú a mierne jej dohovárala: „Miláčik, tak nesmieš hovoriť! Žaneta nie je hlúpa, ona sa ti chce iba zapáčiť.“ Malá zagánila na Žanetu a pokrútila hlavou. „Mne sa nepáči, je hlúpa.“ Žaneta od zlosti očervenela, prebodla Svetlanu vražedným pohľadom, zvrtla sa na päte a bez slova odišla. Malá si oprela hlavičku o Svetlanino plece a zaklipkala očami. „Kedy pôjdeme spinkať?“ Ozvala sa unavene. „Nechceš ísť na zmrzlinu?“ Spýtala sa Svetlana so smiechom a pošteklila ju pod bradou. Malá sa zasmiala a trochu sa odtiahla. „Chcem, ale chce sa mi spinkať.“ „O chvíľu, príde mamka, pôjdeme na zmrzlinu a potom si pospinkáš, dobre? Zatiaľ si opri hlavičku o moje plece a môžeš driemať!“ Povedala Svetlana a pohladkala ju po hlávke. Keď o pár minút Lenka vyšla z jedálne, Kristínka už sladko spala na Svetlaninom pleci. „Drobček môj malý, dnes toho zažila dosť.“ Usmiala sa Lenka a pozrela na Svetlanu. „Aj ty si si užila svoje.“ „A to si ani nevidela, čo sa stalo pred pár minútami.“ Vzdychla si Svetlana. „Čo?“ Spýtala sa Lenka zvedavo a prisadla si k nej. „Žaneta sa silou-mocou chcela zapáčiť tvojej dcére a pozvala ju na zmrzlinu.“ Uškrnula sa Svetlana. „Á...?“ Smiala sa Lenka. „A čo na to Kristínka?“ Spýtal sa Filip, ktorý sa práve zjavil vedľa nich. Svetlana na neho so smiechom pozrela. „Odbila ju, že je hlúpa.“ Povedala a naraz zvážnela. Filip sa znepokojil. „Niečo ti...“ „Nie, nebojsa nič mi neurobila, ale keby pohľady vraždili, už by som bola mŕtva.“ Skočila mu do reči. Kristínka sa pomrvila na jej pleci. „Odnesiem ju do izby.“ Povedal Filip a zobral jej malú. „Poď zlatko, odnesiem ťa do izby, pospinkáš si v mojej postely.“ „Ja, chcem spinkať so Svetlankou.“ Mrmlala malá v polospánku. Filip pozrel na Svetlanu a Svetlana na Lenku. Tá pokrčila plecami a vzdychla: „Chce spať so Svetlanou, tak ju odnes tam!“ „Neviem, či je to dobrý nápad!“ Ozvala sa Svetlana. „Ani ja neviem, či je to ten najlepší nápad!“ Pridal sa k nej Filip ustarostene. „Bože môj! Už mi obaja idete na nervy, akí ste zbabelí! Odnesieš malú k Svetlane a hotovo!“ Zvolala Lenka nahnevane a Filip so Svetlanou radšej zmĺkli.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mariamagdalena  26. 2. 2008 16:06
Píšeš to pre mňa?

Napíš svoj komentár