Lenka sa poobzerala po izbe a sadla si do okna. „Baby, dala by som si kávu.“ Vzdychla po chvíli. „Hej, to je moje miesto.“ Zasmiala sa Svetlana a podišla k nej. „Teraz je to moje miesto a ty si môžeš ísť sadnúť, tam...“ Povedala so smiechom a ukázala na Filipa, ktorý im z dvora mával. Svetlana mu naznačila, že má čakať a vztiahla sa. „Tak čo je, máte kávu, alebo si ju mám ísť kúpiť?“ Zopakovala Lenka a uprela oči na Žanetu. „Urobím ti kávu, akú si ešte nepila.“ Usmiala sa Žaneta a išla zobrať rýchlovarnú kanvicu. Práve chystala kávu do dvoch šálok, keď vošla Ivona. „Aj ja si prosím kávu!“ Zvolala veselo. Žaneta na ňu pohŕdavo pozrela. „Keď chceš kávu, musíš si ju spraviť.“ Povedala a prestala si ju všímať. Ivona pozrela na Svetlanu a tá pokrútila hlavou. „Kávu si dám neskôr, teraz si ideme zajazdiť. „Poď, ideme!“ Ťahala Svetlanu k dverám. Svetlana kývla Lenke a vyšla z izby.
„Tá Žaneta, je naozaj neznesiteľná. Ku každému je protivná, ale mne, keďže som tvoja sestra, by vliezla aj do zadku, len aby som ťa presvedčila o jej kvalitách.“ Smiala sa Lenka, keď sa lúčila s bratom.
Nasledujúce dni, boli pomerne pokojné. Žaneta sa spoliehala na to, že Lenka nahovorí Filipa, aby si ju začal všímať. Vedela, že ide na víkend domov, preto sa rozhodla, že odcestuje aj ona na dva dni. „Uvidíme sa v nedeľu večer.“ Zvolala veselo v piatok poobede a hnala sa za Filipom, ktorého práve zbadala vychádzať z domu. „Celou cestou sa na neho bude lepiť!“ Vzdychla si Svetlana a išla si sadnúť na lavičku.
„Kým sme čakali na autobus, obdarila ma takým sladkým...“ Smial sa Filip a náročky prestal rozprávať. Svetlana ho schmatla za ucho a potiahla mu ho. „S čím sladkým ťa obdarila, tá potvora?!“ Pýtala sa s úškrnom, držiac ho za ucho. „Aauu, aauu... s takým sladkým...“ Smial sa Filip a snažil sa jej vyslobodiť. „S čím?!“ „S takým, sladkým úsmevom, až mi prišlo zle.“ Zvolal so smiechom a schmatol ju do náručia. Už tu bol ich autobus a oni ruka v ruke nastúpili.
V sobotu, ich Lenka pozvala von. „Malú nám postrážia starkí a my, sa pôjdeme zabaviť.“ Povedala veselo. „Nedávno tu otvorili nový podnik, mohli by sme tam zájsť! Čo vy na to?“ Navrhla, zvedavo hladiac raz na Svetlanu, raz na Filipa. Obaja s radosťou súhlasili. „Takí ste pekní, keď sa takto objímate!“ Povzdychla si s úsmevom a nechala ich osamote.
V nedeľu ráno sa Svetlana necítila dobre. „Čo ti je miláčik?!“ Opýtal sa Filip vystrašene, keď zbadal jej bledú tvár. „Asi som to večer, či v noci...“ Usmiala sa. „Trochu prehnala s tým sladkým likérom. To nič nieje!“ Upokojovala ho, keď uvidela jeho preľaknutý pohľad: „Keď ma necháš, o hodinku si dlhšie pospať, bude mi fajn.“ Povedala a bozkala ho na ústa. „Zostanem s tebou.“ Pošepol a privinul si ju k sebe. Ležala mu v náručí a nevoľnosť ju pomaly prechádzala. „Miláčik!“ Ozvala sa po chvíli. „Áno láska!“ Filip ju hladil po vlasoch a ona sa usmiala. „Dala by som si džús.“ „Aj ja.“ Usmial sa aj on a vstal z postele.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Koľko ešte?
Klistinka...