Na druhý deň bola sobota a Marcela skoro ráno odišla domov. „Ivan je najlepší kamarát s Julom a cez víkend sem zvykli chodiť, aj s tou starou bosorkou. Keď budeš mať príležitosť, porozprávaj sa s ním!“ Poprosila Martinu pred odchodom. „Janu, o niečo také nemôžem požiadať, veď vieš...“ „Aj Jana tu zostáva?“ Prekvapene sa spýtala Martina. „Keby to záležalo od jej matere, nechodila by domov vôbec.“ Uškrnula sa Marcela. „Vieš, že sa nemáme príliš v láske, ale pokúsim sa.“ Sľúbila jej Martina a keď za ňou zatvorila dvere, vrátila sa do postele.
Okolo ôsmej ju zobudil Hanin hlas. Stála pri otvorenom okne a so smiechom na ňu kričala. „No konečne, teba zobudiť je hotové umenie!“ Smiala sa, keď sa Martina konečne posadila na posteli. „Ááh, koľko je hodín?“ Zívla si a pozrela na Hanu pri okne. „Osem, a švihni si! Jano už na teba čaká.“ Odvetila a už jej nebolo. Martine celkom vyfučalo z hlavy, že má ísť na nákupy s Janom. Vyskočila z postele, rýchlo sa osprchovala a o pár minút už sedela u Hany v izbe. „Kým si sa sprchovala, spravila som ti kávu.“ Povedala Hana a položila pred ňu, šálku s kávou a veľký kus čerešňovej bublaniny. Z úsmevom sa poďakovala a pustila sa do raňajok. Keď dojedla, Jano zobral veľkú nákupnú tašku, dlhý zoznam nákupov a peňaženku, zakýval Hane, zavolal na Martinu, ktorá sa už hrala s malým a vyšli na chodbu.
„Včera som ťa videl, s tým bláznom.“ Povedal, keď už boli vo výťahu. „Akým bláznom?“ Nechápala. „S tým... s tým, inteligentom Romanom.“ Zahundral nevrlo. Martina sa rozosmiala. „Prečo, o ňom hovoríš tak zlostne?“ „Lebo je to magor, ktorý sa hrá na inteligenta.“ Odsekol zaťato. „Náhodou, mne sa páči. Je milý a je s ním zábava.“ Tvrdila Martina a bolo jej jedno, že od zlosti zatína päste. Jano bol mrzutý a celou cestou do obchodu mlčal. Martine to bolo smiešne, ale predtým ako vošli do potravín na neho so smiechom pozrela. „Naozaj sa mi Roman páči, ale iba ako kamarát. Nič s ním nemám, beriem ho ako teba, ako dobrého kamoša.“ Povedala s dôrazom na poslednej vete a vošla dnu. Jano si vzdychol a vošiel za ňou.
Keď sa niečo pred desiatej vrátili, Hana ich už netrpezlivo čakala. „Konečne ste tu! Viete, že musím stihnúť na čas obed a bez zeleniny nemôžem začať variť.“ Povedala nervózne a začala vykladať nákup z veľkej tašky. „Ty, ideš s nami. dúfam, že si nezabudla?!“ Pozrela na Martinu. Martina sa rozpačito usmiala. „No vieš, celkom mi to vyprchalo z hlavy. Robí mi starosti Marcela a stále musím myslieť na to, ako by som jej pomohla.“ „Ale, iný program nemáš?“ Netrpezlivo sa spýtala Hana. „Nie.“ Pokrútila hlavou. „Tak je všetko OK.“ Uľahčene si vzdychla a dala sa do krájania zeleniny. „Idem si odniesť nákup a uvariť si lečo.“ Povedala Martina a zobrala si tašku s nákupom. „Odlož si nákup, ale lečo si spravíš inokedy, naobeduješ sa s nami!“ Povedala Hana tónom, ktoré neznieslo protirečenie. „Dobre teda, odnesiem nákup a vrátim sa k malému.“ Usmiala sa Martina a odišla.
Keď sa naobedovali, Martina pomohla Hane poumývať riad. „Dobre, že si mi pomohla, aspoň stihnem dať do poriadku malého, kým prídu Simona s Julom.“ Povedala Hana, keď skončili a išla zobrať malého z postieľky.
Práve ho prebaľovala, keď Simona s Julom zaklopali na dvere. „Už sú tu. Prosím ťa, choď otvoriť!“ Poprosila Martinu a rýchlo dala malému čistú plienku. Kým Martina došla k dverám, Simona s Julom už boli dnuka.
„Tak vážení, ideme!“ Zvolala Simona veselo, len čo za sebou zatvorili dvere. „Ešte päť minút, kým sa oblečiem.“ Odvetila Hana a strčila malého Martine do rúk. Od kedy Martina pracovala v jednej smene so Simonou, skamarátili sa. „Som rada, že ideš aj ty.“ Povedala Simona potichu a prisadla si k nej. „S tebou je oveľa veselšie, ako s Hanou, alebo s Danou.“ Pokračovala rovnako potichu. „Kto je Dana?“ Zvedavo sa spýtala Martina. „Ty nevieš? Dana je predsa, Ivanova družka. A musím ťa upozorniť; je strašne žiarlivá.“ Martina sa uškrnula. „Takže, stará je žiarlivá. Hm, ani sa jej nečudujem.“ „Už som hotová, môžeme ísť.“ Z druhej izby práve vyšla Hana v tmavomodrých nariasených šatách. „Chlapi, ideme!“ Zavolala na Jana a Jula, ktorý na balkóne fajčili a zobrala si kabelku. Martina položila malého do kočíka a tiež sa natiahla za kabelkou.
„Tu ju máš.“ Podával jej ju Jano s úsmevom. „Ó, vďaka!“ Šibalsky sa mu poďakovala a pridala sa k Hane.
„A kam to vlastne ideme?“ Opýtala sa Martina, kým čakali na autobus. „Iba do susednej dediny.“ Pohotovo odvetila Simona. „Ešte nikdy si nebola na dedinskej zábave, však?“ Pokrútila hlavou. „Bude sa ti to páčiť, uvidíš.“ Usmiala sa Hana a vybrala malého z kočíka. „Už ide autobus.“ Oznámila a opäť strčila malého Martine do rúk. „Chyť malého, kým vyložíme kočík hore!“ Povedala a potlačila prázdny kočík dopredu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mariamagdalena
1. 8.augusta 2008 10:33
Ešte si nikdy nebola na dedinskej zábave?
Napíš svoj komentár