Prednedávnom sme mali výročia, zoznámenia, aj svadby. V ten samý deň. Skvelá žena, jeden dátum, dobre sa to pamätá. Dokonca aj na obrúčke mám nápis " Aby nezabudol 16.11.2017".
Spoznali sme sa tu, na birdzi, komentoval som jej obrázok, bol (je) fakt pekný.
A tak sme si písali, stretli sa na stretkách, kino... časom prišlo rande...
Mne sa na nej páčil jej úsmev, oči, hoc bola tichá a dosť utiahnutá, mala tú iskru v očiach, poznáte to, keď vidíte na človeku tú energiu, dôvtip.
Sprvu som jej nepadol do oka, myslím si, že to bolo z jej strany zabíjanie času, kratochvíľa.
No jeden večer, krásny predvečer sviatku, som sa konečne odhodlal, po dňoch prechádzok a rozhovorov, že je ten čas... 16.11.2010.
Počiatky "nás" boli fakt divoké, odvoz na matury a búračka, stužková, kde si Veronika namiesto triedy bola nútená vybrať moju spoločnosť v punkovom pajzli a vypiť pivo... ktoré nepije a nechutí jej
Žili sme sprvu na divoko, na kopečke, alebo ako to nazvať, pretĺkali sme sa životom a snažil som sa byť oporou, snažila sa byť inšpiráciou.
Veronika sa rozhodla, že v ČR je tráva asi zelenšia a bolo by dobré tam žiť. Tak ako železničiari sme sa dali preložiť do Bratislavy, aby sme to mali z ČR do práce bližšie, časom si našli prácu za hranicami, atd atd...
Veronika už žila nedaľeko Brna, pracovala v BA a ja na krátky čas, kým vyriešia prestup a iné náležitosti ostal zatiaľ doma.
Pred sťahovaním som si chcel jeden krásny letný deň dať rozlúčku s východom na motorke... a veru, obchádzal som východ okolo a užíval si jazdu, až kým som sa neďaleko Gelnice nevysekal.
S jednou pani sme sa akosi v zákrute stretli... v strede cesty. Ja na čiare, ona na čiare, ja rubal, koľko to dalo, ona si rezala zákrutu... no v skratke po čelnej zrážke, lete vzduchom asi 10metrov, som skončil živý, ale dolámaný na sraky. 21 zlomenín nohy, palce na rukách, jedna otvorená, píščala mi z nohy čúhala...
A tak so skončil na 4 mesiace " mimo služby".
Ono by to bolo na dlhšie, ale v špitáli som požiadal svoju Veroniku o ruku. No romantické to nebolo, nekľakal som pred ňou, nešlo mi... predsa tie zlomeniny...
Nechcel som sa ženiť, priznám sa, nebyť tej nehody, nevezmem si ju asi vôbec, ale dožrala ma jedna vec- nepustia ju za mnou, lebo nie sme rodina.
Akože... wadafak? To ženu, ktorá so mnou zdieľa život, domácnosť a lože roky, nemôže o mojom stave vedieť nič, lebo nie sme rodina? NIE...
Termín svadby bol jasný, za 4 mesiace, tak sa musím dať dokopy. A verdikt lekárov, že začnem chodiť asi za pol roka a možno do roka budem ako-tak funkčný, ma dožral tiež!
Odviezla si ma na Moravu, kde som cvičil, rehabillitoval a všemožne sa snažil dať čo najskôr dokopy.
No skrátim to, svadba bola 16.11.2017.
Teda po siedmych rokoch spolu, sme boli oficiálne spolu. Malinká svadba, ale krásna
Život bežal ďalej, v dobrom aj zlom, zdraví a chorobe, ako stále, ale už s papierom...
Ani neviem, kedy som prišiel na to, že náš vzťah akosi... kape. Neviem nájsť to pravé, pekné a výstižné slovo, proste kape.
Stále dookola to samé, tá samá pesnička, žiaden progres vo vzťahu. Ani deti neprichádzali, čo mňa osobne veľmi mrzí. A že sme sa snažili... a že všelijak...
Tak jeden deň som si povedal dosť. Stačilo, mal som pocit, že jeden druhého brzdíme. Že sme pre seba navzájom závažím a nie oporou.
Veronika a ja robíme na železnici. Máme málo času, práca je hektická a časovo, aj duševne, veľmi náročná.
Mali sme na seba málo času, málo energie, chute...
Snáď... snáď si po rozvode obaja vydýchneme, nájdeme pokoj, svoju cestu.
Povahy sme obaja ťažké a veľmi rozdielne. hoc máme rovnakú cestu, máme aj rozdielne pohľady na ňu.
Snáď bude šťastná, snáď budem aj ja...
Mnoho času sme boli spolu a bola mi oporou a mal som v nej istoty. Istoty, ktoré mi dávala, neboli vždy tie, ktoré som chcel- napríklad istota, že so mnou nebude rozprávať, alebo istota, že strávi viac času pri koňoch, či veciach okolo, ako doma...
Akosi sme sa vyvinuli spolu, ale každý inak a inam.
No napriek všetkému zlému, stále vidím mnoho dobrého. Ak mi nebude dobrou ženou, isto bude skvelou priateľkou, tou, na ktorú je spoľah.
Kto ma pozná, vie, že rozchodom nepálim všetky mosty a viem odpustiť, usmiať sa...
Veronika má veľký kus mňa u seba, ako ja budem mať stále veľký kus u seba. Predsa 14 rokov spolu, nie je málo.
Teraz je to ešte čerstvé a kus boľavé, no verím, že čas lieči, pomôže nám obom zahojiť rany.
Veronika, ak toto budeš čítať, stále ťa mám rád. Nemilujem, neľúbim, ale mám rád. Tak svojsky, ududrane, ale rád.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár