MARTINA AJ KEĎ SKORO SLEPÁ...XI

Nasledujúce tri dni bol Ivan stále mrzutý, ale k Marcele na kávu zašiel každý deň v nádeji, že sa mu podarí pozhovárať sa s Martinou. V Piatok popoludní, keď si ku káve zapálil cigaretu sa spýtal: „Mačička, tá tvoja kamarátka stále chodí za tým Juricom? “ Marcela sa uškrnula. „Určite, aj teraz sú spolu. Som si istá, že sú milenci.“ Stíšila hlas a pritiahla sa bližšie k nemu. „Martina tam aj spáva.“ „Ako to vieš? “ Spýtal sa šeptom a zaprel sa do jej stoličky. Naklonila sa k nemu a skoro sa ho dotýkala dlhým nosom, keď mu šepkala: „Keď sa občas v noci zobudím, načúvam či dýcha, ale v izbe niet nikoho. Zoberiem pohár, priložím ho ku stene a jasne počujem ich vzdychy.“ Strhli sa, lebo za ich chrbtom sa ozval Juricov hromový hlas: „Takže, slečinka je zvedavá! “ Ivan sa bleskovo otočil a pár krokov pred sebou uvidel Martinu s Juricom, ako tam stoja v objatí. Díval sa na nich s vytreštenými očami a nezmohol sa na slovo. Marcela začala habkať: „Ja...ja...ja som len...“ „Ty si len špehovala.“ Dokončila vetu Martina. „Ty, pobehlica! “ Skríkol Ivan, zelený od hnevu. „Najprv...aau! “ Nestihol dopovedať, lebo Juricova päsť práve zasiahla jeho tvár. Z nosa mu tiekla krv, ale nedbal na to a chcel sa na neho vrhnúť. Nestihol sa však ani poriadne pohnúť a už ho zasiahol druhý úder. „Poprosíš o prepáčenie, alebo ti mám zmaľovať ksicht? “ Spýtal sa pokojne Jurica. Ivan si utrel krv z tváre a so zaťatými zubami poprosil Martinu o prepáčenie. Martina sa usmiala a išla si zobrať niečo zo stolíka. Potom sa vrátila k Juricovi a ten ju objal. „Už môžeme ísť.“ Povedala a privinula sa k nemu. „Už ideme, miláčik.“ Usmial sa na ňu a pobozkal ju na ústa. Marcela sa vystrašene krčila na stoličke a ničomu nerozumela.

V Sobotu ráno Marcela odišla domov bez toho, aby sa porozprávala alebo rozlúčila s Martinou. Keďže tá sa vôbec neukázala v izbe, Marcela márne čakala, aby sa pozhovárali o samote. Aj baby od vedľa sa márne vypytovali: „Čo sa stalo, kde je Martina? “ Nechcela im nič povedať.
Martina s Juricom vstali o ôsmej, keď už dievčatá odišli. Okrem Jany, tá podľa všetkého ešte vyspávala. Keď sa naraňajkovali, hodili do tašky pár vecí a vybrali sa na návštevu k Juricovmu krajanovi, ktorý mal malú farmu asi päťdesiat kilometrov na východ. „Bude sa ti tam páčiť, uvidíš! “ Hovoril nadšene. „Je tam krásne a je tam pokoj. Má tam kozy aj iné zvieratá, a má tam aj kone. Keď budeš chcieť, naučím ťa jazdiť na koni.“ So smiechom ho chytila okolo krku. „Ty sa na tú návštevu tešíš ako malý chlapec.“ Odhrnula mu vlasy a pobozkala na čelo. „Vieš, on nie je iba krajan, ale je to aj môj príbuzný. Chcem mu ťa predstaviť, ako svoju budúcu ženu.“ Povedal a zdvihol ju na ruky. So smiechom sa s ňou točil po izbe a Martina na jeho rukách pišťala. „Daj ma dole, točí sa mi hlava! “ „Ľúbim ťa.“ Povedal a postavil ju na zem.
Juricov príbuzný ich čakal pri autobuse. Srdečne sa zvítal s Juricom, potom pristúpil k Martine a s úsmevom jej podal ruku. „Teší ma, že vás spoznávam. Ja som Marko, som nejaký bratranec tohto zaľúbenca.“ Povedal so smiechom a srdečne jej stisol ruku. Martina sa usmiala. „Aj mňa teší, že vás spoznávam. Jurica ju objal a vykročili za Markom k jeho autu. Išli asi dvadsať minút, kým došli na jeho farmu. Z domu vybehla Markova žena a so šťastným úsmevom vítala Martinu. „Taká som rada, že ste prišla, už som sa nemohla dočkať, kedy vás spoznám.“ Objala ju a vylepila jej dva cmukavé bozky na líca. „A mňa ani neprivítaš? “ Zvolal Jurica so smiechom. „Samozrejme, že aj teba rada vidím.“ Smiala sa a aj jeho pobozkala na líce. Vošli do domu a domáca pani ich zaviedla do útulne zariadenej izby na prízemí. „V tejto izbe, vám bude dobre. Vybaľte sa a poďte za nami! “ Zasmiala sa a vyšla z izby.
Martina sa u nich cítila veľmi dobre. S Juricom, ruka v ruke pochodili celú farmu. Paľko a Peťko, synovia domácich pánov ju chceli naučiť aj jazdiť na koni, ale neodvážila sa vyliezť na veľkého hnedého žrebca. Večer, zapálili vonku vatru a dlho do noci sa pri nej zabávali.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu