Môj úplne prvý príbeh... Napísala som ho pred dvomi rokmi.

Lucia:

Lucia sa len nedávno vrátila z dovolenky. Mala úžasnú a netradičnú dovolenku. Vysoko v horách, v Nepále, medzi Lamaistickými mníchmi pobudla úžasné chvíle. Našla si aj nového priateľa. Volal sa Rďalbiet. Bol to mladý, pekný, a múdry mních. Veľmi si Lucku obľúbil a ona si obľúbila jeho. Vytvorilo sa medzi nimi nejaké zvláštne puto, ktorému sama nerozumela. Vždy, keď naňho myslela, cítila jeho prítomnosť, akoby bol prinej a zhováral sa s ňou. Veľa ju toho naučil a vedela, že to je priateľstvo na celý život.
S rodičmi a so starkou sedeli v obývačke. Lucka rozprávala zážitky z dovolenky, starká sa tešila, že bude mať Lucku pri sebe, jej rodičom zas bolo trochu ľúto, že Lucka bude od nich ďaleko. Lucke sa splnil sen. Prijali ju na Vysokú, Bude študovať psychológiu. Vždy sa chcela stať psychologičkou, ale teraz ju začali viac zaujímať nad prirodzené javy.
Od kedy sa vrátila z kláštora, kde bola dva mesiace, celkom inak vníma svet.
Lucka má choré oči, od detstva slabo vidí. Ale,Rďalbiet ju toho veľa naučil: Ako prekonávať strach a stres, a vnímať svet okolo seba nielen očami. A teraz sa už teší, že bude študovať čo ju baví. Smutná je iba pri myšlienke, že bude ďaleko od rodičov a od Maťa.

Prešli dva týždne a Lucka sa už presťahovala k starkej. Je vo svojej izbe, leží na zemi na bruchu, bradu si podopiera dlaňou a rozmýšľa o svojej sesternici.
Marta žije zo svojou starkou už dlhšie. Mama jej zomrela pred pár rokmi, a otec sa jej druhý krát oženil. Bola tak zahĺbená do myšlienok, že nepočula klopanie. "Ahoj, to som ja!" Povedala Marta s hlavou medzi dverami. "Ahoj, vojdi!" "Tak čo, tešíš sa na zajtrajšok?" Spýtala sa Marta zatvárajúc za sebou dvere. "Hej Marti, ale mám z toho aj strach." "Nemusíš sa báť, nieje to také strašné!" Zasmiala sa Marta. " Môj priateľ tiež študuje na vysokej a tiež psychológiu. A on tvrdí, že psychológia je niečo nádherné. Je pravda, že on je zdravý a nemá to sťažené ako ty. Ale, vieš čo? Ty si také šikovné dievča, ty to určite zvládneš.“ „Ja viem, že to zvládnem.“ Usmiala sa Lucka. Pozorne sa na Martu zahľadela a potom sa ozvala: „Marti, aj ty by si mala niečo študovať, modeling nebudeš robiť celý život a čo budeš robiť potom, keď...?“ "Ja viem, nechajme to teraz tak! Bavme sa o niečom inom dobre!" Skočila jej do reči Marta netrpezlivo. "Dobre, a o čom sa chceš rozprávať?" "Rozprávajme si zážitky z dovolenky, dobre?" Povedala Marta a natiahla sa Lucke na posteli. "Dobre," vzdychla si Lucka, ale potom neskončíme ani do polnoci. "To nevadí, už sa neviem dočkať, kedy ti všetko porozprávam." Uškrnula sa Marta. "Ešte trochu vydrž!" Idem doniesť niečo na pitie. Lucka vyšla z izby, a o chvíľu sa vrátila s dvoma pohármi džúsu. "Tak a už môžeš začať!" Povedala Lucka, a v duchu sa modlila, aby to Marte netrvalo večnosť. Vedela, že Martu ani trochu nezaujíma ona, že chce zase básniť o taliansku, kde bola na dovolenke so svojím drahým Tomim. Rozprávala skoro hodinu. Rozprávala, a rozprávala, a Lucka ju znudene počúvala. Keď si uvedomila, že rozpráva len ona, ospravedlnila sa Lucke a poprosila ju, aby teraz hovorila ona. Lucka vedela, že ju to ani trochu nezaujíma, ale predsa začala rozprávať. "Moja dovolenka bola trochu iná ako tá tvoja," usmiala sa. Ja som bola v Nepále vysoko v horách, v istom kláštore s Katkou a s Maťom. My sme... "Och Lucka, nebolo to nudné?" Prerušila ju Marta. Nechýbala ti hudba, tanec a vôbec zábava? "Ani trochu," odvetila Lucka. Bolo príjemné trochu sa odreagovať od hluku a načerpať duchovnú silu. "No ja by som tam nevydržala ani dva dni." Vzdychla si Marta. "To ja predsa dobre viem!" Zasmiala sa Lucka. Sme sesternice, ale sme úplne rozdielne. Ale pozri sa na hodinky, nemyslíš že by bolo na čase ísť už spať?“ "Máš pravdu, zajtra skoro vstávaš a musíš sa dobre vyspať. Tak teda dobrú noc ti prajem Lucka!" Povedala Marta a vstala z postele. "Dobrú noc aj tebe Marti!" Vzdychla si Lucka a hodila sa na posteľ.

Lucka sa už vrátila zo školy. Dnešok bol jej prvým dňom v novej škole a ráno, keď odchádzala z domu, triasol sa jej žalúdok. Teraz je už celkom pokojná a vôbec nemá strach. Mala zaujímavý deň. Zoznamovala sa zo školou, s prostredím, kde bude tráviť niekoľko hodín denne. Nečakala že ju tak prímu. Bola dojatá aký boli k nej milí. Zoznámila sa s jedným chalanom, starším od nej ale veľmi pekným. Bol vysoký, blondiak a mal modré oči. Ale čo je hlavné, bol strašne milý. Zapáčil sa jej hneď ako ju oslovil. Ešte sa nestalo, aby sa jej niekto zapáčil hneď na prvý raz. "Tak čo moja, ako bolo?" Opýtala sa jej starká vychádzajúc z kuchyne. "Dobre starká. Všetko ti porozprávam, ale najprv by som sa najedla." "Samozrejme moja milá, spravila som ti tvoje obľúbené parené buchty." Martuška sa už najedla, a už aj utekala za svojím priateľom.
Lucka porozprávala všetko čo v novom prostredí zažila. Akí k nej boli všetci milí. Po obede poumývala riad, a išla sa so svojou starkou prejsť do parku. Po návrate z parku si dali kávu, (samozrejme že so zákuskom.) Potom sa starká dala do prípravy večere, a Lucka išla do svojej izby. Zamkla sa, a začala s cvičením. Vtom Lamaistickom kláštore kde bola na prázdninách ju naučili isté Jogové cviky, ktoré jej veľmi pomáhali.
Na večeru sa vrátila Marta. Samozrejme že sa začala vypytovať na všetko čo Lucka zažila v škole. Lucka jej všetko porozprávala, iba jej zabudla spomenúť Tomáša. (Tak sa totiž volá, ten blondiak.)
Marta bola mrzutá, bolo na nej vidno, že má niečo na srdci. Po večeri zavolala Lucku do svojej izby, lebo sa chcela vyžalovať. Len čo sa za nimi zatvorili dvere, Marta spustila:
"Dnes som ešte mala voľno, a tak som utekala za Tomim. Čakala som ho na našom obvyklom mieste." "No a, stalo sa niečo?" Opýtala sa Lucka nechápavo. "Nič sa nestalo, ibaže meškal." Povedala Marta podráždene. "A preto si taká mrzutá?" Opýtala sa Lucka so smiechom. "Nie len preto. Bol čudný." "Aký čudný?" "Ja neviem, nebol taký ako inokedy." "Možno sa ti to iba zdalo, a možno..." "Vieš otom, že môžeš mať pravdu?" Skočila jej do reči Marta. "Určite sa mi to iba zdalo a ja sa tu zbytočne rozčuľujem." "Tak dobre Lucka. Vďaka ti, že si ma vypočula." Vzdychla si Marta. "Tak čau Marti, ešte sa musím pripraviť na zajtra." Povedala Lucka a vyšla z izby, skôr než by si Marta spomenula na niečo iné, čo by ju mohlo trápiť.

Pri raňajkách sa nestretli. Lucka bola rada, že sa v pokoji naje. (nie žeby ju nemala rada,) ale, občas jej liezla riadne na nervy. Marta ešte spala, kým Lucka už odchádzala do školy. Starká ju pobozkala na čelo a žehnala jej. Prvý koho Lucka stretla bol Tomáš. Vyzeralo to, ako by naňu čakal.
"Ahoj Lucka!" Pozdravil ju milo. "Ahoj Tomáš! Ty tu čakáš namňa?" "Hej, dúfam, že ti to nevadí?" Opýtal sa placho. "Ale nie, vlastne som tomu rada. Aspoň mi pomôžeš zorientovať sa, veď vieš že zle vidím." Povedala Lucka a srdce sa jej rozbúchalo. "To je predsa samozrejmé, preto som tu, aby som ti pomáhal." Usmial sa a chytil ju za ruku. Lucka nevedela čo má robiť, tak si len vzdychla a poslušne s ním vykročila.
Tomáš, len čo mal voľnú chvíľu, zašiel za ňou. bolo mu s ňou dobre. Niečo ho k nej ťahalo, ale nevedel čo to je. Nechápal, čo ho ťahá k tomu dievčaťu, ktoré pozná len druhý deň a má choré oči, ale také krásne. Prečo mu je tak dobre, keď je s ňou? Lucka sa mu páčila a túžil byť s ňou a ochraňovať ju. Nemal ani tušenie, že Lucka sa do neho práve zaľúbila. Ale, ani to netušil, že on sa zaľúbil do nej.

Večer bol príjemný a Lucka sedela vonku na lavičke. Myslela na Tomáša a nechápala, čo sa s ňou deje. Zrazu sa objavila Marta. (No zbohom) pomyslela si Lucka. "Tak čo Lucka, mala si náročný deň?" Opýtala sa Marta a prisadla si k nej. "Ani nie." Odvetila Lucka a rýchlo sa spýtala: "A čo ty, ako si prežila dnešný deň?" Marta len na to čakala. "V práci to bolo perfektné, ale s Tomim je to horšie." "Prečo, čo sa stalo?" "Nič sa nestalo, iba je taký čudný, ako by bol chorý. Bojím sa oňho." Vzdychla si Marta takým tónom, že Lucka sa obávala, aby sa jej tam nerozplakala. "Určite je iba unavený a o pár dní bude opäť ako predtým." Povedala, aby ju upokojila. "Možno, že máš pravdu, ale aj tak sa mi nepozdáva." Našťastie, práve vyšla starká z domu a Marta stíchla.
Starká bola šťastná, že tu má aj Lucku. Od kedy je Lucka u nej, aj Marta je viac doma. A ona má obe rovnako rada.

Nasledujúceho dňa, Tomáš opäť čakal Lucku pred školou. Keď sa len dalo, boli spolu a po obede si zašli na zmrzlinu. "odprevadím ťa domov." Navrhol jej Tomáš, keď prechádzali cez park. "Teraz radšej nie." usmiala sa Lucka. "Vieš, bývam so svojou starkou a sesternicou, no a tá moja sesternica teraz práve prežíva hm...niečo ako... Ako partnerskú krízu. Skrátka, keby ťa uvidela naša Martuška, určite by skolabovala." "Tvoja sesternica sa volá Marta?" Spýtal sa Tomáš, a v hlase mu zaznievali obavy. "Áno. Volá sa Marta a je modelka."
Odvetila mu Lucka. "A ako vyzerá?" "Je veľmi pekná, štíhla a je blondína." Povedala Lucka a keď zbadala, že znervóznel, spýtala sa ho: "Ty ju poznáš?"Tomáš chvíľu rozmýšľal a potom odvetil. "Myslím, že som ju už niekde videl." "Ty sleduješ módu?" Usmiala sa Lucka.
"Keď sa s ňou chceš zoznámiť, tak poďme. Ona sa aj tak zo všetkého najradšej predvádza. A myslím si, že pre teba by to urobila s radosťou." "Radšej nie, netúžim po módnej prehliadke." Zasmial sa Tomáš, ale ten smiech znel silene.

Na druhý deň, Lucka išla do školy mrzutá. Večer, Marta prišla domov ako fúria, lebo jej miláčik neprišiel na rande. Keďže, nemala si na kom vybiť zlosť, odniesla si to Lucka. "Čo je, stalo sa ti niečo?" Spýtal sa Tomáš, len čo ju zbadal. "Ale, to nič." usmiala sa Lucka. "Martuške jej Tomi neprišiel na rande, tak sa vyzúrila na mne." "Čo že?!" Zľakol sa a rýchlo sa Opýtal: "ublížila ti?" Lucka sa zasmiala. "Nie, neublížila mi, iba...je hlúpa."
"Och, to mi odľahlo!" Vzdychol si a objal Lucku. Neuvedomil si čo robí. Držal ju v objatí, tak tuho,ako by sa bál, že mu ju niekto zoberie. Lucka ohúrená jeho správaním neprotestovala, iba tam stála a čakala...(načo vlastne čakala?) bolo jej dobre v jeho objatí. Tomáš sa spamätal a pustil ju. "Prepáč, ale mám o teba strach. Nezniesol by som, keby ti niekto ublížil." "Ty sa o mňa bojíš?" Opýtala sa Lucka užasnuto. "Hej." Zahundral zmätene. "Už je neskoro, mali by sme ísť." Chytil Lucku za ruku a spolu vošli do školy.
Po obede zašli spolu do cukrárne, a potom sa išli poprechádzať do parku.
Tomáš jej chcel povedať pravdu, že on je ten, kvôli ktorému Marta tak zúri. Ale práve keď nabral odvahu, že jej to povie, Lucka sa rozhovorila o Marte. "Nechápem Martu. Má problém v práci, odnesiem si to ja. Má problém s frajerom, zase si to odnesiem ja. Rada by som vedela, nakom si vybíjala zlosť, kým som nebývala tu? Mám ju rada, ale niekedy je taká neznesiteľná, že sa to nedá vydržať. A pritom je taká pekná..." Lucka sa rozosmiala. "A keď ju chytí zúrivosť,lepšie je ujsť." "Bojíš sa jej?" Spýtal sa Tomáš placho. Už ho opustila odvaha povedať jej pravdu. Lucka sa opäť rozosmiala. "Báť sa jej? A prečo?" Ona nieje zlá, len občas hlúpa.
Tomáš sa cítil pod psa. Odprevadil Lucku po roh ulice, pobozkal ju na rozlúčku a pobral sa domov.

Lucka sedela nad učením, keď bez klopania vošla Marta, ako zmyslov zbavená:
"Ja chcem zomrieť!" Revala a hodila sa na posteľ. "Čo sa stalo? Čo ti zas je?" Opýtala sa Lucka podráždene. "Čo sa stalo?! Že, čo sa stalo?!" Vrieskala a päsťami búchala do postele. "Stalo sa to, že ten idiot mi dal kopačky." Kričala a všetko, čo jej prišlo pod ruku hádzala o stenu. "Už dosť!" Zvrieskla na ňu Lucka. "Upokoj sa, nerobí ti to dobre! A teraz mi porozprávaj, čo sa stalo!" Povedala Lucka, keď sa Marta trochu utíšila.
"Dal mi kopačky! Čo to nechápeš? Dal mi kopačky! Zase neprišiel na rande, tak som mu zavolala. Keď prišiel, povedal mi, že je koniec. Chápeš to? On mi po polroku povie, že je koniec!" Vrieskala Marta. "Upokoj sa! Možno, že to potrvá len chvíľu. Keď zistí, že mu chýbaš vráti sa k tebe." Upokojovala ju Lucka, aj keď tomu sama neverila. "Keby sme boli manželia, už by ma neopustil." Odvrkla Marta nazlostene. "ty sa už chceš vydať?" Začudovala sa Lucka. "Po ničom tak netúžim, ako sa vydať za Tomiho." Odvetila Marta a rozplakala sa. "A prečo ťa vlastne nechal?" Spýtala sa Lucka zo záujmom. "A čo ja viem? Povedal, že má teraz toho strašne veľa, že nemá čas venovať sa aj mne , aj štúdiu. Na rok končí, a nechce sa zatiaľ viazať." "Myslím, že mám pravdu a on sa k tebe vráti, keď si trochu oddýchne." Povedala Lucka a vrátila sa k učeniu. "Máš pravdu, ale dovtedy si ho budem strážiť." Vyhlásila Marta už pokojne. "A ako ho chceš strážiť?" "Jednoducho. Budem mu volať každý deň a tak budem vedieť, že kde je a čo robí." Vstala z postele a bez pozdravu vyšla z izby.

Konečne tu bol piatok. Lucka sa už tešila na víkend, lebo k ním príde na návštevu sestra jej starkej. A nepríde sama, ale so svojou vnučkou, ktorá bola približne v jej veku. Lucka dúfala, že s ňou bude väčšia zábava, ako s Martou. Lebo tá, v poslednej dobe je stále neznesiteľnejšia. Dnes bude mať aj jogu. Pôjde tam, spolu s Tomášom. "Večer ťa budem čakať pred cukrárňou." Povedal jej, keď vychádzali zo školy. "Na jogu pôjdeme spolu a potom, by sme si mohli ísť niekam sadnúť." "Hej, hej, spomaľ!" Zastavila ho Lucka. "Kto ti povedal, že chcem ísť s tebou?" "Ty nechceš?" Spýtal sa Tomáš ohúrene. "Samozrejme... že... chcem." Nezdržala sa smiechu, a dala mu pusu. "Jáá- zabudla som ti povedať, že Martu nechal frajer." Povedala Lucka a zvážnela. "Čo sa stalo, zase sa vyzúrila na tebe?" Opýtal sa Tomáš zo strachom. "Nie, nemusíš sa báť, teraz som sa nedala." Usmiala sa Lucka. "Podarilo sa mi ju upokojiť. Ale aj tak sa rozhodla, že mu bude volať každý deň, aby ho kontrolovala." Povedala Lucka smutne. "Už na to nemysli, dobre!" Chytil jej ruku a pobozkal jej ju. "Večer budeme spolu. Mysli iba na to." "Tak dobre." Usmiala sa Lucka a rozbehla sa do parku. Tomášovi, nebolo všetko jedno. Ale, dal si záležať na tom, aby Lucka nezbadala, že je nepokojný.
Večer po joge, sedeli v malej kaviarničke a popíjali červené víno. "Lucka!" "Hm?" "Chcel by som ti povedať, že... že ťa mám rád." Povedal nesmelo. "Aj ja ťa mám rada." Usmiala sa Lucka. " Naozaj! Som šťastný, že ma má rada, to najúžasnejšie dievča na svete." Rozplýval sa Tomáš a pritiahol si Lucku k sebe. "Čo by si povedala, keby sme si vyšli zajtra na výlet?" "Zajtra, nemôžem. Zajtra nám príde návšteva. Príde sestra našej starkej aj s vnučkou."
"Och, to už bude ale zábava!" Povzdychol si Tomáš. "Náhodou, podľa mojich informácií, je to pekné dievča, asi v mojom veku." Tomáš sa tváril ukrivdene a vystrúhal bolestnú grimasu. Lucka sa rozosmiala a pohladkala ho po líci.

V sobotu ráno, bola Lucka taká rozžiarená, že keď ju Marta zbadala bolo jej to podozrivé. "Čo sa stalo, že tak žiariš?" Opýtala sa podozrievavo. "Prečo, čo by sa stalo? Som rada, že je konečne sobota a ja, si konečne odpočiniem." Odvetila jej Lucka s úsmevom. "Há- len sa neteš! Príde tá hlúpa Marcela a hneď budeš mať po odpočinku." Vyhlásila Marta mrzuto, a dodala: A ja tiež.
Lucka neverila Marte, že by tá Marcela bola naozaj taká hrozná. Stretne sa s ňou, po prvý raz A dúfala, že sa skamarátia. Večer si však musela priznať, že Marta mala tentoraz pravdu. Nielenže sa jej nepáčila Marcela, ale aj jej starká bola neznesiteľne panovačná. "Tak čo, mala som pravdu?" Spýtala sa jej Marta, večer, keď si išli vypiť pohár džúsu na verandu. "Mala!" Povzdychla si Lucka znechutene. "Poďme radšej spať, aby sme vydržali to utrpenie, čo nás čaká ešte zajtra!" Marta sa zasmiala, dopila svoj džús a spolu vošli do domu.

V nedeľu ráno, museli vstať už o šiestej, lebo už na siedmu museli byť v kostole. Lucka so starkou chodili do kostola, ale až o deviatej. Dnes však kvôli svojej sestre, starká urobila výnimku. A tak, desať minút pred siedmou už sedeli v kostole, do ktorého obyčajne ani nechodili. Po obede, Lucka s Martou vzali Marcelu na prechádzku po meste a mali sto chutí, niekde ju stratiť. Večer o deviatej, s radosťou vyprevadili svoju sesterničku z druhého kolena aj s jej panovačnou starkou k autobusu. "Dúfam, že tak skoro ich neuvidím!" Povzdychla si Marta. "To dúfam aj ja." Prikývla Lucka.

V pondelok, Lucka porozprávala Tomášovi, o Marcele a jej starkej. "Povedal som ti, že sa budeš nudiť." Uškrnul sa Tomáš. "No dobre, mal si pravdu." Povzdychla si Lucka. "A čo si robil ty, celé dva dni? "Ja som bol tiež na návšteve." "Na návšteve?" "Áno, na návšteve. Bol som navštíviť niekoho, koho mám rád." "Aha. Prepáč, že som sa pýtala!" Zosmutnela Lucka. "Čo je, tebe to vadí?" Spýtal sa Tomáš a horko-ťažko zadržiaval smiech. "Nie, ja len...ja..." Nevedela zadržať slzy. Tomáš to už nevydržal. Rozosmial sa a schytil Lucku do náručia. "Bol som navštíviť svoju babku, aby som jej porozprával o tebe." "Milujem ťa Lucka a teraz už viem, že aj ty miluješ mňa." Povedal Tomáš šťastne. Lucka ho objala okolo krku a pobozkala ho na ústa.

Chodili spolu už dva mesiace a Tomáš ešte nepovedal Lucke pravdu. Trápilo ho to, ale bál sa, že keď sa Lucka dozvie pravdu, nechá ho. Miloval ju z celého srdca a už pri pomyslení, že by ju mohol stratiť, prežíval hotové moky. Ale práve preto, že ju miloval, nemohol ďalej mlčať. Musel jej povedať pravdu už aj preto, lebo sa o ňu bál. Marta mu volala domov každý deň a on sa jej stále zatajoval. Marta bola ako posadnutá. Tomáš sa bál, že by mohla Lucke ublížiť, keby zistila s kým Lucka chodí. Preto sa rozhodol, že večer povie Lucke pravdu.

Práve im skončila joga a oni sedeli vo svojej kaviarni. "Lucka!" Začal celý nesvoj. "Čo je, stalo sa niečo?" Opýtala sa Lucka vystrašene. "Nie, nič sa nestalo, neboj sa." Upokojoval ju, ale on bol stále nervóznejší. "Tak, čo mi chceš povedať, že sa toho tak bojíš?" "Musím ti to povedať, už to viac nemôžem pred tebou tajiť." Lucka vytreštila oči a zbledla. Milovala ho z celého srdca a nechcela veriť, že by jej po celý čas klamal. "Pamätáš sa, keď si mi rozprávala o svojej sesternici?" "Áno, ale..." "Počkaj, nechaj ma dohovoriť! Tak že! Povedala si mi, že ju nechal frajer a že ona to odmieta akceptovať?" "Áno, ale..." "Mala si pravdu." Skočil jej do reči. "Lucka, ja som s ňou chodil. Keď som spoznal teba, prišiel som na to, že som ju nikdy nemiloval." Lucka sa rozplakala. "Chcel som ti to povedať hneď na začiatku, ale bál som sa." "A teraz sa už nebojíš?" Ticho sa spýtala Lucka. "Bojím, ale viac sa bojím o teba." Odvetil jej Tomáš smutne. "Ona, mi vyvoláva každý deň a ja sa bojím, že keď zistí, že to kvôli tebe... Nechápeš to?! Mohla by ti ublížiť a to by som nezniesol!" Lucka bola ticho. Dobre vedela, ako vyvádza Marta. Veď s ňou žila v jednom dome a niekedy jej naháňala strach. "Prečo nič nehovoríš?" Spýtal sa Tomáš zúfalo. "Asi bude lepšie, keď sa prestaneme stretávať." Povedala Lucka a slzy sa jej kotúľali po lícach dolu na snehobiely sveter. "To nie!" Skríkol Tomáš. "Príliš ťa milujem na to, aby som sa ťa vzdal. Nechcem ťa stratiť! Už bez teba nemôžem byť." "Chcem ísť domov." Povedala Lucka ticho. Tomáš zaplatil a vyšli z kaviarne.

Na druhý deň bola sobota a Lucke sa nechcelo vstať z postele. Bola smutná a sklamaná. "Čo je slečna, dnes ani neráčiš vstať z postele?" Vošla za ňou Marta, keď sa nešla ani naraňajkovať. "Necítim sa dobre a nemám ani hlad." Odvetila Lucka a nemusela sa ani pretvarovať. "Hádam len nebudeš chorá? Radšej ti pošlem starkú." Vzdychla si Marta a vyšla z izby. "Čo ti je moja milá, bolí ťa niečo?" Pribehla za ňou starká. "Nie starká, nič mi nieje, iba som unavená a potrebujem si poriadne oddýchnuť." Usmiala sa Lucka. "Naozaj?" "Naozaj. Nemusíš sa báť, keď si poriadne odpočiniem budem v poriadku." "Tak dobre, nechám ťa teda odpočívať." Povedala starká. Pobozkala Lucku na čelo a vyšla z izby. Lucka celé hodiny meditovala. A opäť cítila, že nieje sama, že jej mních je s ňou. Keď vyšla z izby, po únave nebolo ani stopy. Marta sa nestačila čudovať: Ako je to možné, že ráno vyzerá ako mŕtvola a o pár hodín neskôr je svieža ako predtým?

V pondelok sa Lucka vyhýbala Tomášovi. Bála sa, že keď ju osloví nezdrží sa a jednu mu vylepí. Po obede, keď odchádzala zo školy s jednou kamoškou, si na ňu počkal. "Lucka, počkaj! Musíme sa porozprávať!"
Povedal a chytil ju za ruku. "Myslím, že sme si povedali všetko." Odvetila Lucka a snažila si vyslobodiť ruku. "Nie, nepovedali sme si to hlavné." Namietal Tomáš a odvádzal Lucku preč. "Tak, ja idem. Majte sa!" Kričala za nimi Jana, Luckina kamoška.
"Tak, čo je podľa teba, to hlavné, čo sme si nepovedali?" Opýtala sa Lucka, keď už boli sami. Pritiahol si ju k sebe a potichu jej povedal: "To, že sa milujeme a už nemôžeme bez seba žiť." Objal ju a pobozkal. - Mal pravdu. Lucka ho milovala a už si nevedela predstaviť svoj život bez neho. Objala ho okolo krku a poddala sa jeho horúcim bozkom.

Lucka bola s Tomášom šťastná. Vedela, že ju nadovšetko miluje, tak ako ona milovala jeho. Zato, Marta bola nešťastná a dávala to dostatočne najavo. Znepríjemňovala Lucke život, kedy len mohla. A to, ani netušila, že Lucka je tá, kvôli ktorej jej dal jej Tomi kopačky. Zúrila vždy, keď videla Lucku šťastnú. Ich starká bola z toho nešťastná. Nechápala, čo sa to porobilo s jej Martuškou. "Nevieš, prečo je Martuška v poslednú dobu taká mrzutá?" Spýtala sa raz večer, keď Marta nebola doma. Lucka rozmýšľala, či má povedať pravdu. Ale napokon sa predsa rozhodla, že jej porozpráva všetko. Vedela, že jej starká ju pochopí. "Prosím ťa, nehovor jej nič!" Poprosila ju Lucka, keď dohovorila. "Bojím sa, že to nebude také jednoduché. Nemôžete sa predsa celý život skrývať." Povzdychla si starká. "Ale nebojsa, s mojou pomocou môžeš vždy rátať." "Ďakujem ti! Si moja naj úžasnejšia starká na svete." Usmiala sa Lucka a pobozkala svoju starkú na čelo. "mám ťa rada, vieš o tom?" "Viem starká. Aj ja ťa mám rada." "Tak si poďme dať horúcu čokoládu!" Usmiala sa starká a vyšla do kuchyne.

"Dnes večer si pozvaná k nám." Oznámil Tomáš Lucke v piatok ráno. "Prečo, čo sa deje?" "neboj sa, nič vážne. Naši majú výročie sobáša a vieš, že ty tam nemôžeš chýbať." "Ale...ale, kto tam bude?" Opýtala sa Lucka s obavami.
"Iba pár ľudí, len rodina." Uškrnul sa Tomáš. Lucka vedela, že tam bude musieť ísť. Jeho rodičov sa nebála. Tomáš im ju už dávno predstavil. Mali ju radi a ona mala rada ich. Aj s jeho sestrou sa spriatelila, hneď ako sa zoznámili. Bála sa tých ľudí, ktorých ešte nepoznala. Vedela však, že tam bude aj Tomášova babka a to jej dodalo odvahy. Jeho babka Lucku milovala. S tomášom k nej často chodili na dedinu, kde bývala.
O piatej ju čakal pred cukrárňou a spolu išli vybrať darček pre jeho rodičov. Potom, sa ešte prešli po meste a o šiestej už zaparkoval Tomáš pred domom. "Ja sa bojím!" Povedala Lucka potichu. "Nemusíš sa báť, budem tam ja a budem ťa brániť zo všetkých síl. Nedovolím, aby mi ťa zožrali." Uťahoval si z nej Tomáš. "Ha-ha, strašne vtipné!" Odsekla mu Lucka.
"Neboj sa! Okrem tých, ktorých už poznáš, tam budú, len teta zo strýkom a ich synáčik." "Tak dobre." Vzdychla si Lucka. Tomáš ju pobozkal a otvoril jej dvere. Oslava sa ešte nezačala. Čakali už iba na nich. Tomáš hovoril pravdu. Okrem jeho rodičov, sestry a babky, tam bola iba sestra jeho otca, jej manžel a syn. Tomášova babka bola šťastná, že tam vidí aj Lucku. Posadila si ju vedľa seba a pošepkala jej. "aká som šťastná, že si tu." Večera sa začala a rozprúdil sa živý rozhovor. Lucka bola veselá a Tomáš žiaril.
"náš synátor si vybral naozaj dobre." Pošepol jeho otec svojej manželke. "Bude krásna nevesta." Usmiala sa jeho mama a žmurkla na svojho manžela. Vedeli, že má choré oči, ale na tom im vôbec nezáležalo. Lucka sa páčila nie len ich synovi, ale aj im. Neskoro večer, keď Tomáš viezol Lucku domov, vládlo v aute ticho. Lucka to už nevydržala a opýtala sa: "Čo sa ti stalo?" "Ale, to nič!" Odvetil jej Tomáš mrzuto. "Prosím ťa, neklam mi! Mám slabý zrak, ale nie rozum!" Povedala nahnevane. "nepáčilo sa mi, že sa stále točil okolo teba!" "Kto... kto sa točil...?" "Ten blázon, môj bratranec!" Skočil jej do reči a zastavil auto. Lucka sa rozosmiala. "Ty žiarliš?" "Vieš dobre, že ťa milujem nadovšetko a nedovolím, aby mi ťa niekto vzal." Povedal a pritisol si ju k sebe. "A ty, dobre vieš, že som len a len tvoja." Odvetila mu Lucka. Chytila ho okolo krku a pobozkala tak, že nemohol pochybovať o jej slovách. "Bláznivo ťa milujem. bez teba už nemôžem žiť." Šepkal jej a vášnivo ju bozkával. A ona mu jeho bosky opätovala.

Lucka sa práve obliekala. Dnes nešla do školy, lebo musí ísť na očné. "máš návštevu." Prišla jej oznámiť starká. "návštevu? Akú návštevu?" Opýtala sa Lucka prekvapene. "mám ho pustiť dnu?" Usmiala sa starká. Nečakala na odpoveď a pustila dnu Maťa. "Ty tu čo robíš?" Zvolala Lucka a rozbehla sa k nemu. Maťo sa rozosmial, zdvihol ju na ruky a točil sa s ňou dokola, šťastný že ju vidí. "Prestaň, točí sa mi hlava!" Smiala sa Lucka. "Tak, čo tu robíš?" Spýtala sa znova, keď ju postavil na zem. "Prišiel som za tebou." Smial sa Maťo a pobozkal ju na čelo a oči. Lucka milovala Maťa. Ale vedela, že láska ktorú cíti k Maťovi, nemá nič spoločné s láskou, akú cíti k Tomášovi. Vedela aj to, že Maťo ju zbožňoval. Pomyslela si na Tomáša a zachvela sa. Tomáš o Maťovi vedel. Ale Lucka vedela, že keď sa stretnú, bude sa iskriť a poriadne. Maťo tiež vedel, že Lucka má chalana a kvôli tomu vlastne aj prišiel.
Chcel spoznať toho, do ktorého sa Lucka zaľúbila. "Nevedel som, že ťa nájdem doma." Ozval sa Maťo. "Musím ísť na očné. Dúfam, že ideš somnou!" Usmiala sa Lucka. "Samozrejme, že idem. Chcem byť s tebou, čo najviac."
"Tak choď do kuchyne a popros starkú, aby nám spravila kávu!"

Cestou od očného sa zastavili v kaviarni, kde sa mala stretnúť s Tomášom. Práve sa bavili o Katke, keď sa Maťo ozval. "Myslím, že práve prišiel tvoj priateľ." Povedal to takým tónom, že Lucka sa zachvela. (Bože, teraz stoj pri mne!) Vzdychla si v duchu. "Smiem si prisadnúť?" Opýtal sa Tomáš rovnakým tónom, akým jej Maťo oznámil jeho príchod. "A to sa musíš pýtať?" Opýtala sa Lucka tak pokojne, ako len vedela. "Vidím,
že nie si sama." Odvetil Tomáš a sadol si. "Tomáš! Toto je Maťo. Maťo! toto je Tomáš." Predstavila ich navzájom. Tí dvaja, niečo zahundrali na miesto pozdravu a nastalo trápne ticho. "Tak, Ty si ten Maťo?" Ozval sa Tomáš po chvíli. "Predstavoval som si ťa trochu inak." "Ja teba tiež." Odvetil mu Maťo už pokojne. "A dokedy tu zostaneš?" "Zajtra sa vraciam." "A kde budeš túto noc spať?" "Bude spať u nás." Ozvala sa Lucka, ktorá bola do teraz ticho. "U vás? Tvoja starká to dovolí?" "Moja starká, by nikdy nedovolila, aby Maťo spal v hotely." Povedala Lucka pokojne. Chvíľu tam, len tak sedeli a potom sa ozvala Lucka: "Neviem ako vy, ale ja si dám kávu so zákuskom." "Máš pravdu, dáme si kávu a upokojíme sa." Povedal Tomáš už pokojnejšie. "Kto sa tu musí upokojiť, to si ty." Usmiala sa Lucka a chytila ho za ruku. Na Tomáša to zaúčinkovalo, priam zázračne. Pritiahol si ju k sebe, pobozkal ju a už celkom pokojne povedal: "Máš pravdu miláčik, ale keď som vás tu zbadal spolu..." "Vieš dobre, že ľúbim len teba." Prerušila ho Lucka a pritúlila sa k nemu.
Maťo v duchu zaplakal. Zbožňoval Lucku a to mu stačilo. (Aspoň si to do teraz myslel.) Jeho vzťah s Luckou bol na vyššej úrovni. Bolo to niečo viac, ako láska. Sám to nechápal. Toto, však bolo naňho moc. Musel vynaložiť veľa úsilia, aby to vydržal. Nechcel narobiť Lucke nepríjemnosti a tak, len tíško trpel. "Večer prídem po teba." Povedal Tomáš Lucke, Keď vychádzali z kaviarne. "Fajn, ja trochu poukazujem Maťovi mesto a potom pôjdeme domov." "Tak dobre, ale buď poslušná!" Vzdychol si Tomáš a horko-ťažko ju pustil.
Lucka sa ešte prešla s Maťom po meste a potom sa vrátili domov na obed. "To je ten tvoj Tomáš stále taký žiarlivý?" Spýtal sa Maťo smutne. "Stále." Zasmiala sa Lucka. "Prečo sa smeješ?" "Ty nevieš? Nože zamysli sa trochu!" "No dobre, ale to je niečo iné." Odvetil jej Maťo a tiež sa rozosmial.

O piatej prišiel Tomáš po Lucku. Bolo mu jedno, že ho Marta uvidí. "Ty si prišiel až sem?" Začudovala sa Lucka, keď ho zbadala. "Nebojíš sa, že by ťa mohla uvidieť Marta?" "Nie. A je mi to jedno." Odvetil jej Tomáš pokojne. Na šťastie Marta nebola doma. "Kam idete?" Spýtala sa starká. "Máme jogu a potom..." "Tak už choďte! Nechcem, aby vás uvidela Martuška!" Prerušila ho starká. "A mne, zas bude robiť spoločnosť Maťko."
Lucka dobre vedela, prečo sa Tomáš odvážil prísť po ňu až domov. "Ty mi nedôveruješ?" Spýtala sa, keď nastúpila do auta. Tomáš sa cítil trápne. Dôveroval Lucke, ale keď zbadal Maťa, neveril tomu, že by ju mal rád iba ako kamarátku. "Tebe dôverujem, ale nedôverujem jemu." Povedal napokon. "Lucka, veď to vidí každý, že ten chlap ťa miluje." Lucka sa mu nesnažila nič vysvetľovať. Vedela, že by to bolo ešte horšie. "Zajtra sa vracia domov. A ty, nemáš dôvod žiarliť." Povedala Lucka nahnevane.
Po joge zašli na večeru. "Lucka! Prosím ťa, nechoď dnes domov!" Ozval sa Tomáš, kým čakali na večeru. "Prečo nemám ísť domov?" Spýtala sa nevinne. "Neznesiem pomyslenie na to, že by ste boli celú noc spolu." Lucka dobre poznala Tomáša, preto sa len usmiala. "Musím zavolať starkej, aby sa o mňa nebála." "to myslíš vážne?" Neveril vlastným ušiam. Po večeri zavolala starkej a povedala jej, že nebude spať doma. Nemusela nič vysvetľovať. Starká chápala Lucku a chápala aj Tomáša.

Keď Tomáš odomkol dvere svojho malého bytu, zdvihol Lucku na ruky a preniesol ju cez prah. "Takto prenášaš každé dievča, ktoré si sem privedieš?" Podpichla ho, aby ho trochu schladila. Postavil ju na zem, obrátil ju k sebe a pokojne, ale vážne jej povedal: "Okrem mojej sestry, tu nebolo žiadne dievča. Prisahal som, že do svojho bytu si privediem iba tú, ktorú si vezmem za ženu." "Ani Marta tu...?" "Ani Marta tu nikdy nebola." Skočil jej do reči. "Lucka pochop, že Martu som nemiloval! Chodili sme spolu, lebo nám to vyhovovalo. Na začiatku sa mi páčila, ale keď som ju lepšie spoznal, prišiel som na to, že má iba peknú fasádu a nič viac. A keď sme boli v lete v Taliansku, chcel som to s ňou ukončiť už tam. Keď zistila, Že chcem hovoriť vážne, jednoducho odišla. Povedal som si, že keď už budeme doma, ukončím to raz a navždy. Takže, ty sa nesmieš obviňovať, s Martou by to skončilo tak-či tak! A keď som stretol teba, zaľúbil som sa hneď ako som ťa uvidel. Lucka vedela, že neklame. "Aj ja som sa do teba zaľúbila hneď v prvý deň." Povedala mu potichu a pritúlila sa k nemu.

"Dobré ráno!" Usmial sa Tomáš, keď otvorila Lucka oči. Spala v jeho náručí a bola taká nádherná, že z nej nevedel odtrhnúť zrak. Miloval ju celou dušou a teraz mal pocit nesmierneho šťastia. Lucka bola ešte panna a túto noc sa mu oddala celá. "Dobré ráno!" Usmiala sa aj Lucka a pobozkala ho. "Som taký šťastný, že..." "Aj ja som šťastná." prerušila ho. "Ale som aj hladná." "Aj ja som hladný, ale ja mám chuť na teba." Zašepkal jej do ucha. "To ma chceš zjesť?" Zasmiala sa Lucka a vyskočila z postele. Tomáš sa rozbehol za ňou. Zdvihol ju do náručia a odniesol naspäť do postele. "Si moja a už ťa nepustím." Hovoril jej potichu a bozkával jej nahé telo. "Ale keď ma nepustíš, zomriem od hladu." Smiala sa Lucka a pritom ho provokovala. Milovali sa tak, ako sa vedia milovať len milenci, ktorý sú si oddaný telom i dušou.

Lucka sa vrátila domov okolo desiatej. Maťo tam už nebol. Odcestoval už v noci. "Maťo ti nechal odkaz na počítači." Oznámila jej starká, keď jej doniesla kávu a zákusok. Lucka zbadala, že je smutná, ale neodvážila sa na nič pýtať, lebo pri stole sedela aj Marta. Nevedela čo sa stalo, ale že to bolo niečo vážne, to jej bolo jasné. Marta bola ešte mrzutejšia, ako inokedy. "Kde si spala túto noc, há?" Začala Marta. "Našla si si frajera a bola si s ním, však?!" "Myslím si, že to je moja vec." Odvetila Lucka pokojne. "Tak ona bola s frajerom a doma na ňu čakal jej miláčik, ktorý je do nej celý paf!" Zúrila Marta. "Maťovi daj pokoj! On..." "Ten tvoj Maťo, ma odmietol!" Skočila jej do reči Marta. "Chcela som ho zviesť, ale ten debil ma odmietol!" "Čože? Ty si chcela zviesť Maťa?" Žasla Lucka. Už jej bolo jasné, prečo je starká smutná. "No a čo! Môj Tomi ma nechal a ja som sa chcela trochu zabaviť!" Odvrkla jej Marta. Lucka jej chcela povedať, že Maťo by nikdy nechcel takú, aká je ona, ale radšej si to rozmyslela. Nechcela ju dráždiť ešte viac. Dopila kávu a išla si pozrieť odkaz od Maťa. Keď si ho prečítala, nevedela či sa má tešiť alebo plakať. Maťo jej napísal, že sa zasnúbi s Katkou. Vedela, že Katka je do Maťa zaľúbená, ale vedela aj to, že Maťo do nej nie. Mal ju rád, ale zaľúbený do nej nebol.

Po obede Marta vypadla z domu. Vyhlásila, že sa ide zabaviť a vráti sa neskoro. Lucka pomohla starkej s riadom A trochu upratať v dome. Potom si sadli k svojej obľúbenej káve so zákuskom. "Tak, čo sa včera stalo?" Opýtala sa Lucka. "Neviem moja. Martuška bola nepokojná, ako keby cítila, že...že, veď vieš. Začala provokovať Maťa. A ten ju uzemnil zo slovami, že tebe nesiaha ani po päty a že, si nikdy nenájde chlapca, ktorý by ju ľúbil, lebo je hlúpa. Vieš si predstaviť, ako zúrila. Maťo potom odišiel, ale na ňu ani nepozrel.
Lucka nevedela čo má na to povedať. Sedela tam, so šálkou v ruke a rozmýšľala o Marte. "Ale moja, nebuď smutná! Ty predsa za nič nemôžeš." Povedala, keď zbadala že Lucka zosmutnela. "Starká moja, ja som s Tomášom šťastná. A ľúbim ho celou dušou a on ma ľúbi možno ešte viac." Usmiala sa Lucka. "To mi ani nemusíš hovoriť, veď celá žiariš." Uškrnula sa starká. "A to, že ťa Tomáš miluje, mi tiež nemusíš hovoriť. Z neho to priam kričí.
Bojím sa len, ako zareaguje Martuška, keď sa dozvie o vašom vzťahu." "neboj sa starká, niečo už len vymyslíme." Pohladkala svoju starkú po ruke. "Mám ťa veľmi rada, ale aj Martušku mám rada." Povzdychla si starká a pobozkala Lucku na čelo.

Večer Lucku čakal Tomáš. "Už som sa ťa nevedel dočkať." Povedal a zmocnil sa jej pier. "To ma takto prepadneš všade?" Smiala sa Lucka. "Všade a kedykoľvek." Smial sa aj on. "Bláznivo ťa milujem. Chápeš to? Som do teba zbláznený." "Ja do teba tiež." "Ale, poďme niekam do tepla, lebo tu zamrzneme!" Povedala Lucka a pritúlila sa k nemu. Tuho ju objal a vykročili smerom do centra. Lucka sa bála, že by mohli stretnúť Martu, preto sa spýtala: "Nepôjdeme radšej niekam, kde je menej rušno?" "Ty mi čítaš myšlienky!" Zvolal Tomáš potmehúcky. "Túžim byť s tebou sám." Šepkal jej do uška. "Ja som nemala na mysli práve to." Smiala sa Lucka. "Ja som chcela..." "Ty si chcela ísť do nášho bytíku a milovať sa somnou." Prerušil ju a zatvoril jej ústa bozkom. "nie, to som nechcela." Povedala Lucka rozhodne, keď sa vyslobodila. "Musíme sa porozprávať." "Čo sa stalo?" Opýtal sa Tomáš vystrašene. "Ide o Martu." Povedala Lucka smutne. "Marta!" Vzdychol si Tomáš podráždene. "môžeme ísť aj do tvojho bytu. Tam budeme mať pokoj." Usmiala sa Lucka a pobozkala ho,aby ho upokojila. "Do nášho bytu." Opravil ju rýchlo. "Je-to-náš-byt. Chápeš?" Nechcelo sa jej dohadovať o byte. Vzdychla si a opäť sa k nemu pritúlila.
"Tak dobre, nech je po tvojom." Tomáš si ju privinul a vykročili do zimného večera.
Keď už sedeli v teplom byte a popíjali horúci čaj s rumom, Lucka porozprávala Tomášovi o Marte a Maťovi. Tomáš sa zasmial, keď sa dozvedel ako ju uzemnil. Potom však zvážnel a pritiahol si Lucku k sebe. "Povedal som, že je do teba zaľúbený." (Ty by si to nikdy nepochopil.) Pomyslela si Lucka a oprela si oňho hlavu. "Netáraj hlúposti! Vieš, prečo prišiel?" "Ako to mám vedieť?" "Prišiel mi oznámiť, že sa zasnúbi s Katkou." "To vážne?" "Vážne." Usmiala sa Lucka a pobozkala ho. "Ľúbim ťa-ľúbim ťa." Šepkal jej a už sa o nič nestaral.

Ráno si Lucka pristala. Idú za Tomášovou babkou a chcela vypadnúť skôr, ako sa zobudí Marta. Len čo sa naraňajkovala, už aj utekala. Tomáš jej práve volal, že už ju čaká na rohu ulice. "Prídem večer." Pobozkala starkú a už jej nebolo.
"Už som sa chcel vybrať za tebou." Privítal ju Tomáš, keď jej otváral dvere na aute. "Už len to by chýbalo." Zasmiala sa a rýchlo ho pobozkala. "Vieš, čo by bolo, keby ťa zbadala Marta?" "Viem. Trafil by ju šľak." Zasmial sa aj on. Dlho ju bozkal a naštartoval auto.

Keď sa Marta zobudila, bola ešte mrzutejšia. Domov sa vrátila, o druhej ráno a mala dosť vypité. Keď zišla do kuchyne, bolo už poludnie. Starká práve dokončievala obed. Marta si sadla a hneď sa pýtala na Lucku. "Kde je tvoj miláčik?" "Lucka sa vráti až večer." Povedala starká pokojne. "Zase je so svojím frajerom, čo?!" "Daj jej pokoj! Má právo byť šťastná!" "Dobre-dobre, len sa nerozčuľuj!" Odvetila Marta a odpila si z kávy, ktorú pred ňu starká práve postavila. "Veď aj ja budem šťastná, keď sa Tomi kumne vráti." "Mala by si naňho zabudnúť!" Povedala starká pokojne. "Zabudnúť! To nemyslíš vážne!" "A čo, keď už má druhú?" "A koho prosím ťa? Veď druhú takú nenájde. Iba ja ho viem urobiť šťastným." Starká nevedela čo má na to povedať. "Dobre moja, nechajme to na teraz tak!" Vzdychla si a vypla sporák.

Lucka s Tomášom boli u jeho babky. Sedeli v kuchyni a pochutnávali si na dobrom obede. Bolo im dobre a Lucke sa ani veľmi nechcelo ísť domov. "Som taká šťastná, keď ste tu." Mám vás veľmi rada. Ale aj Lenku mám rada!" Rozplývala sa, tá dobrá duša. "Aj my ťa máme radi." Usmial sa Tomáš a pobozkal svoju babku na líce. Bola to pravda: Tomáš svoju babku zbožňoval a aj Lucka ju ľúbila rovnako, ako svoju starkú. Večer keď sa chystali na odchod, si s Luckou niečo šuškala. "Čo si to vy dve šuškáte?" Opýtal sa Tomáš. "To ťa nemusí zaujímať!" Odvetili naraz a rozosmiali sa. "Vy niečo kujete!" Zvolal a tiež sa rozosmial.

Večer sa do nej chcela pustiť Marta. Lucka jej však nedala šancu. "Dnes na teba nemám náladu." Povedala Lucka a vošla do svojej izby, skôr ako Marta stihla otvoriť ústa.
Bolo tu niečo, čo si Lucka najprv ani neuvedomovala. Ale poslednú dobu nad tým často uvažovala. Nevedela pochopiť, že zrak sa jej vôbec nezhoršoval. Dlho vysedávala pri počítači, veľa sa učila a zrak sa jej vôbec nezhoršil. Zdalo sa jej, že vidí lepšie. Nechápala to. Najprv tomu ani neverila. Ale keď bola na poslednej kontrole u očného, ten jej to potvrdil. Nepovedala o tom ani živej duši, ale vedela, že jedna osoba to dobre vie. Je to Rďalbiet. Vždy, keď si naňho spomenula, cítila jeho silu. Cítila, že ju ochraňuje a... Nevedela si to vysvetliť, ale niečo ju s ním spájalo. Často naňho myslela a túžila po jeho spoločnosti. Vedela však, že to zatiaľ nieje možné.

V predvečer Mikuláša sedeli v obývačke u Tomáša doma. Lucka s jeho babkou prichystali Mikulášske prekvapenie. Pre každého kúpili sladkosť a pozvali aj svätého Mikuláša. Tomášova mama, zas upiekla zákusky a kúpila aj víno. Tomáš mal pre Lucku pripravenú tú najväčšiu bomboniéru, aká sa len dala zohnať. Pre svoju mamu, babku a sestru, mal tiež ale nie také veľké. Každý dostal sladkosť a oslava sa mohla začať.

Na druhý deň, v deň Mikuláša, Lucka kúpila bomboniéru aj pre svoju starkú aj pre Martu. Vlastne, kúpila to ešte deň predtým a keď zaspali, položila im to na nočný stolík. Takže, keď sa zobudili, našli si darček od Mikuláša. Keď sa išla naraňajkovať, starká jej s úsmevom povedala: "Aj pre teba tu nechal Mikuláš v noci darček." "Naozaj?" Usmiala sa Lucka. "Najprv sa naraňajkuj a potom ti ho prinesiem." Keď sa najedla, položila pred ňu dve krabice. Jedna bola väčšia ako bomboniéra od Tomáša a tá druhá, o niečo menšia. "Túto ti poslali tvoji rodičia, ukázala na tú väčšiu. No a táto, je odomňa." Lucka rozbalila, tú od svojich rodičov. Bol v nej darčekový košík, plný dobrôt. Potom rozbalila krabicu, ktorú jej darovala starká. V tej mala, obrovského čokoládového mikuláša a keď ho zobrala do ruky, bol ťažký a niečo v ňom hrkalo. "Ďakujem ti starká." Potešila sa Lucka. Objala svoju starkú a vtisla jej na líce obrovský bozk. Potom zobrala svoje darčeky a odniesla si ich do izby. Na chodbe stretla Martu, ktorá práve vychádzala zo svojej izby. "Čo to máš?" Spýtala sa, keď zbadala jej
v rukách krabice. "Darčeky od Mikuláša." Odvetila Lucka a vošla do svojej izby. Marta, ako fúria zbehla do kuchyne a nahnevane sa spýtala. "Ako je to možné, že Lucia dostala viac darčekov ako ja?!" "Lucke, poslali jej rodičia darčekový košík." Odvetila jej starká pokojne. "A tá druhá krabica?" "Tú dostala odomňa. Ty máš takú istú." "A tá bomboniéra, čo mám v izbe?" "Tú, ti kúpila Lucka." Povedala jej a položila pred ňu raňajky. Marta sa cítila trápne, ale nepovedala nič. Keď sa Lucka vrátila do kuchyne, Marta sa ozvala: "Ďakujem ti za bomboniéru, ale nemusela si si robiť starosti." "Ale, veď to niesu žiadne starosti." Usmiala sa Lucka. "Dnes je Mikuláša. A ten nosí darčeky každému. Však starká!"

Dva dni nato, Lucka dostala mail od Maťa a Katky. Oznamovali jej, že 13. Decembra majú zásnuby. Pozívali ju spolu s Tomášom. Lucka nevedela, čo si o tom má myslieť. Nemala z toho dobrý pocit. Keď to oznámila Tomášovi, ten sa tomu potešil. "Konečne sa zasnúbi a tebe už dá pokoj." "Ty ešte naňho stále žiarliš?" Začudovala sa a pozrela sa naňho. Tomáš jej nevedel vysvetliť, že to ani nieje žiarlivosť, čo cíti, ale skôr strach.
"Nie Lucka, nežiarlim. Viem, že ľúbiš iba mňa." Povedal jej vážne. "Ale viem, že on ťa miluje aspoň tak, ako ja. Lucka mu na to nevedela čo povedať. Dobre vedela, ako ju Maťo zbožňuje a chápala aj Tomáša. "Milujem iba teba." Povedala mu a pritisla sa k nemu.

Lucka s Tomášom sa pripravovali na Maťove zásnuby. Trinásteho bude už o týždeň a oni už nemali veľa času. Tento dátum si vybral Maťo, lebo v tedy má Lucka meniny. Chcel, aby oslavovali spolu. Tomáš to tiež využil a chystal pre Lucku prekvapenie. Keď sa Marta dozvedela o Maťovích zásnubách, iba sa opovržlivo uškrnula: "Ten tvoj miláčik, si rýchlo našiel za teba náhradu." Lucka jej na to radšej neodpovedala. Martu to štvalo, že je taká spokojná a preto pokračovala. "Asi ťa neľúbil tak, ako sa tváril, keď..."
"A teba, ten tvoj Tomi miluje nadovšetko, však?" Skočila jej Lucka do reči a vyšla z izby. "Miluje ma! Vždy ma miloval! A vždy ma bude milovať!" Kričala za ňou Marta zúrivo.

Piatok dvanásteho Decembra okolo desiatej doobeda, Lucka s Tomášom sa vydali na cestu za Maťom a Katkou. Išli autom, takže cesta im mala trvať približne tri hodiny. Keďže, sa cestou zastavili v nejakom motoreste, trvalo im to, o celú hodinu dlhšie. Keď dorazili do cieľa svojej cesty, bola už tma. Tomáš zastavil auto pred domom, kde mu Lucka ukázala. Užasnuto hľadel na muža v stredných rokoch, ktorý vybehol z domu a objímal jeho Lucku. A ešte aké bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že je to Luckin otec. Viac ráz sa pýtal Lucky. Kedy ho už konečne zoznámi s rodičmi. Ale ona mu vždy len odvetila: (Vyčkaj času, ako hus klasu!) A teraz tu stál pred jej otcom a on ho srdečne pozýval ďalej: "Poď dnu chlapče! Už sme vás čakali." Tomáš sa pozeral na Lucku s vytreštenými očami. "No poď!" Usmiala sa. Chytila ho za ruku a ťahala ho dnu. "Ja...ja, som nevedel, že... že prídeme..." "Ty si nevedel, že Lucka ťa privedie domov, však?" Skočila mu do reči jej mama, ktorá práve vychádzala z kuchyne. "My sme ju poprosili, aby ti nič nehovorila. Chceli sme, aby to bolo prekvapenie." "Prepáč nám to, ale myslím, že sme urobili dobre." Potľapkal ho Luckin otec po chrbte. "Páči sa mi!" Smiala sa Luckina mama. Tomáš sa spamätal a tiež sa usmial. "Tak som sa chcel s vami zoznámiť. A teraz, keď sa mi to konečne splnilo, stojím tu, ako dáke drevo." "Tak, zoznamovanie by sme mali za sebou. Teraz si poďme dať kávu!" Smiala sa Lucka a pobozkala Tomáša.

Sedeli v obývačke a pochutnávali si na káve a zákuskoch. Presne ako pred pol rokom. Iba že, teraz namiesto starkej tu sedel Tomáš a Lucka už nebola to nevinné a bezstarostné dievča, ako vtedy. Po chvíli sa Lucka zdvihla a povedala: "Musím ísť za Maťom."
"Idem s tebou." Vstal aj Tomáš. "Prosím ťa, teraz nie! Poprosila ho Lucka. "Musím sa s ním porozprávať sama." "Ale..." "Nechaj ju ísť! Oni dvaja si musia niečo vysvetliť." Zasiahla jej mama. "Ona sa hneď vráti a my sa zatiaľ porozprávame." Usmiala sa naňho. "Tak dobre!" Vzdychol si a opäť si sadol.
Lucka prebehla cez cestu a zazvonila pri bráne náprotivného domu. Nečakala ani minútu a už sa aj otvorili dvere. Maťo jej utekal otvoriť. "Ty si ma už čakal, však?" Usmiala sa Lucka. "Ty sa ešte pýtaš?" Odvetil jej a rýchlo ju pobozkal. "Videl som vás prichádzať a..."
"Poďme radšej dnu! Potrebujem sa s tebou v pokoji porozprávať!" Skočila mu do reči Lucka. Vošli do domu a Lucka sa zvítala s jeho rodičmi. "Dáš si niečo na pitie?" Spýtala sa jeho mama. "Nie teta, ďakujem. Musím sa porozprávať s Maťom." Odvetila Lucka. "Dobre teda, my vás necháme." Povedal jeho otec a ťahal svoju ženu von z obývačky. Lucka s Maťom zostali sami. Ani jeden sa však nemal k slovu. "Tak začni!" Ozval sa Maťo po chvíli. "Prečo?" Opýtala sa potichu. "Mám ti to vysvetľovať?" "Si si istý, že to naozaj chceš? Nebojíš sa, že budete..." "A čo mám robiť?!" Skočil jej do reči. "Už to nebude nikdy také, ako bolo! A ona ma ľúbi." "Ale, Ty ju..." "Tak sa to naučím! Veď ju mám predsa rád." Nedal jej opäť dopovedať. "Dúfam, že to nebudeš ľutovať!" Nahnevala sa Lucka a pobrala sa k dverám. "Lucka počkaj!" Ozval sa Maťo zúfalo. Lucka sa k nemu vrátila, objala ho okolo krku a rozplakala sa. Stáli tam v objatí a obaja plakali. Tak ich tam našla Maťova mama, ktorej tiež nebolo všetko jedno. To, že tí dvaja ostanú spolu na vždy, brala ako samozrejmosť. A teraz...?! "Prišla Katka." Oznámila potichu. Lucka s Maťom si rýchlo utreli slzy a vyšli Katke naproti. Keď Katka zbadala Lucku, rozbehla sa k nej. "Som taká šťastná, že si prišla!" "A kde máš toho tvojho Tomáša?" "Je doma s našimi." Smiala sa Lucka. "Práve sa spoznávajú." "Kedy mi ho predstavíš?" "Keď chceš, aj hneď! "Keď Katka chce, môžeme ísť." Povedal Maťo a išiel zobrať svoju a Luckinu bundu.
"Vediem hostí!" Kričala Lucka už z chodby. "My sme stále tu!" Počula rozosmiaty hlas svojej mamy. Vyzliekli si bundy a vošli do obývačky, kde sa práve na niečom dobre bavili. "Môžem vedieť, načom sa tak dobre bavíte?" Spýtala sa a sadla si k Tomášovi. "Na tebe moja drahá, na tebe." Odvetila jej mama zo smiechom. "A môžem vedieť, čo je namne také smiešne?" "Smiešne nič, skôr roztomilé." Povedal jej otec, vstal a pobozkal svoju dcéru. Maťo s Katkou si sadli k Lucke a Tomášovi na pohovku. "Katka! Dovoľ, aby som ti predstavila tohto blázna, ktorý sa volá Tomáš!" Povedala Lucka a pobozkala ho. "Konečne ťa spoznávam." Usmiala sa Katka a podala mu ruku. "Potešenie je na mojej strane." Usmial sa aj Tomáš a stisol jej ruku. Rozprúdil sa živý rozhovor. Bavili sa do neskorého večera. Dohodli sa, že sa ráno stretnú. Lucka s Tomášom potom vyprevadili Katku s Maťom k bráne.

Skoro ráno sa Tomáš vybral do kvetinárstva. K prekvapeniu, ktoré Lucke chystal mu chýbali ešte ruže. Mala meniny a on ju chcel požiadať o ruku. Pôvodne s jej rodičmi nerátal. Keďže, Lucka mu pripravila takéto prekvapenie, on to využije a o jej ruku požiada jej rodičov. "Kde je Tomáš?" Opýtala sa Lucka, keď vošla do kuchyne. "Neviem, odišiel ešte pred pol hodinou." Odvetila jej mama. "Hm, to je čudné! Odíde a nič nepovie?" "Buď pokojná! Určite sa hneď vráti." Upokojovala ju jej mama. A naozaj! Tomáš sa vrátil skôr, než dopila svoju kávu. V ruke držal dve kytice. Jednu menšiu z červených, druhú väčšiu z bielych ruží. Jej otec stál za ním a uškŕňal sa. Tomáš položil biele ruže na stôl a s červenými podišiel k svojej budúcej svokre. Tá sa usmievala, lebo jej došlo, koľko bije. "Prosím vás, o ruku vašej dcéry!" Povedal a podával jej ruže. "To ju mám vymeniť za ruže?"Smiala sa Luckina mama. "Ja som mu ju dal aj bez kvetov." Smial sa jej oteca podišiel k svojej dcére. "Veď už je aj tak dávno tvoja."Povedala jeho budúca svokra a pobozkala ho na čelo.
Tomáš vzal ruže, ktoré odložil na stôl a podával ich Lucke. "Všetko najlepšie k tvojím meninám, láska moja!" "Mňa sa ani nespýtaš, či ťa chcem?" Smiala sa aj Lucka. "A chceš ma?" Smial sa už aj Tomáš. "Chcem!" Povedala a pobozkala ho. Vytiahol z vrecka malú krabičku a podával ju Lucke so slovami: "Tak sa môžeme zasnúbiť aj my." Lucka otvorila krabičku a vytiahla z nej zlatý prsteň so zeleným kamienkom. "To si kedy kúpil?" Spýtala sa užasnuto. "Ešte doma." "Tvoja starká, mi požičala jeden tvoj a podľa toho som kúpil tento." "Tak budú dvojité zásnuby!" Zvolal jej otec a vyzval Tomáša, aby si dali za pohárik.

O hodinu sa vybrali za Maťom a Katkou. Nešli ďaleko, iba do susedstva. Katka Maťom ich už čakali. Keď im oznámili tú novinu, Katka sa potešila. "Bude dvojitá oslava!" Zvolala a chytila Maťa za ruku. "Jasné!" Prikývla Lucka. "Veď aj tak sme chceli osláviť aj tvoje meniny." Povedal Maťo, ktorý sa horko-ťažko spamätal zo šoku, ktorý práve zažil. "Oslavovať môžeme aj tu a potom si môžeme niekam zájsť." Povedal Tomáš, ktorý na rozdiel od Maťa celý žiaril. "To je výborný nápad!" Potešila sa Katka. Maťo nemohol odtrhnúť zrak z Luckinej ruky, na ktorej mala prsteň od Tomáša. "Tak dobre, stretneme sa presne o dvanástej!" Povedala Lucka a objala Katku. "Teraz sa musíme ísť vychystať." "Najprv, by som ti rád odovzdal tvoj darček!" Povedal Maťo a zobral zo stolíka malý balíček. "Čo to je?" Usmiala sa Lucka, keď jej ho Maťo podával. "Otvor ho a uvidíš!" Lucka rozbalila balíček a oči sa jej rozžiarili. Mala v ňom, striebornú brošňu v tvare ruže. Milovala ruže a milovala aj striebro. Maťo to dobre vedel. Bol šťastný, keď videl jej rozžiarené oči a Tomáša, ako sa zachmúril.

Pár minút po dvanástej, Lucka s Tomášom zazvonili u Maťa. Už tam boli všetci. Luckyny rodičia tam Odišli ešte pred hodinou, aby pomohli s dokončievaním príprav na hostinu.
Už bolo všetko hotové, aby oslávili dvojité zásnuby. Nebolo tam veľa ľudí, iba snúbenci a ich rodičia. (Okrem Tomášových, tí o ničom nevedeli) a ešte pár ľudí z najbližšej rodiny. Lucka mala na sebe, nádherné bordové šaty z ťažkého a lesklého hodvábu. Tomáš mal na sebe, tmavomodrý oblek s hodvábnou košeľou marhuľovej farby. Keď vošli do domu, všetci na nich vyvaľovali oči. Katka s Maťom, boli tiež vyobliekaný. Katka mala na sebe, krásne zelené šaty so striebornou lemovkou a Maťo mal na sebe, hnedý oblek s bielou hodvábnou košeľou. "Konečne ste tu!" Pribehla k nim Katka. "Nehnevaj sa, ale trochu sme sa zdržali!" Ospravedlňovala sa Lucka s úsmevom. "Nezdržali ste sa dlho." Povedal Maťo, ktorý tiež prišiel za Katkou. "Povedal som ti, že sa nebudú hnevať." Usmial sa Tomáš a objal Lucku okolo pása. Hostina prebiehala v dobrej nálade. Rozprúdila sa živá zábava a rodičia si spievali pri poháriku. Okolo piatej sa mladí vytratili prezliecť sa. Nechali rodičov, aby sa zabávali po svojom. A oni sa išli tiež zabaviť.

Na druhý deň, Lucka s Tomášom odcestovali domov. S Maťom a Katkou sa dohodli, že Silvestrovať budú spoločne. Luckyny rodičia, zas sľúbili, že na Vianoce prídu za ňou. Chceli by spoznať Tomášových rodičov. A na božie narodenie, chceli byť so svojou dcérou. Keď Tomáš zastavil auto na rohu ulice, kde bývala Lucka, bola už tma. "Stretneme sa zajtra, láska moja!" Povedala Lucka a pobozkala svojho snúbenca. "A nemohli by sme, túto noc ostať spolu?" Prosíkal Tomáš. "Dnes, nie!" Povedala rázne. Ešte raz ho pobozkala, vzala si tašku a vystúpila z auta. Tomáš počkal, kým vojde do domu a potom naštartoval auto.

Keď Lucka vošla do domu, Marta práve vychádzala z kúpelne. "Áá, už si sa vrátila?" Privítala ju uštipačne. "Ako vidíš, áno." Odvetila Lucka rovnako. Keď jej starká počula, že sa už vrátila, pribehla ju privítať. "Moja drahá, konečne si tu! Bála som sa, či sa vám niečo cestou nestalo." "Nič sa nám nestalo, starká moja. Išli sme pomaly, preto nám aj cesta trvala dlhšie." Usmiala sa Lucka a pobozkala ju na líce. "Dobre moja, choď sa vyzliecť a poď si dať palacinky! Práve som ich urobila, také aké ľúbiš." Lucka sa najprv osprchovala a potom išla do kuchyne. Marta sedela pri stole a jedla. Keď si Lucka sadla, Marta jej zbadala na ruke prsteň. "A toto, máš odkiaľ?" Ukazovala naň závistlivo. Starká sa nemusela pýtať, dobre to vedela. "Ja som sa tiež zasnúbila." Oznámila jej pokojne. "Áá, ten tvoj priateľ ťa požiadal o ruku?!" Zavrčala Marta. "Predstav si, že áno." Odvetila Lucka a pustila sa do palaciniek. "Musí byť, veľmi hlúpy, keď..." "Stačilo!" Zasiahla starká. "Daj Lucke pokoj, ona za to nemôže, že..." "Nechaj ju starká! Ja sa jej vyprovokovať nedám." Povedala Lucka pokojne. Marta nazlostene vstala od stola. Vybehla z kuchyne a zatvorila sa vo svojej izbe.
Lucka potom porozprávala svojej starkej, ako prijali jej rodičia Tomáša. Aká bola oslava. Aj to, že na Vianoce jej rodičia prídu. Potom jej Lucka ukázala darčeky, ktoré dostala k meninám. "Aj ja mám pre teba darček." Usmiala sa starká. "Poď somnou, dám ti ho!" Lucka išla za ňou do jej izby. Starká vytiahla z nočného stolíka, strieborný krížik s retiazkou a zavesila ho jej na krk. Lucka objala svoju starkú a pobozkala ju na čelo. "Ľúbim ťa!" "Aj ja ťa veľmi ľúbim." Usmiala sa jej starká.

Čas, ktorý zostával do Vianoc, ubehol ako voda. Každý mal plné ruky práce. Kupovali sa darčeky, robili sa prípravy na sviatky. Lucka s Tomášom, chceli osláviť vianočné sviatky aj v súkromí. Preto mali roboty navyše. Chceli, aby ich bytík vizeral krásne. A chceli tam mať všetko, čo na sviatky treba. Tomáš kúpil stromček aj ozdoby a salónky. Lucka piekla koláčiky a upiekla aj tortu. Darčeky už mali zabalené a schované.

Keď sa ráno na štedrý deň zobudili, s radosťou zistili, že cez noc napadol čerstvý sneh. Všetci sa tešili, že budú mať biele Vianoce. Nie že by ešte nemali sneh! Ale, čerstvo napadaný čistý sneh, dodával Vianociam rozprávkové čaro. Všetci vstali za včasu a tešili sa z krásneho dňa. Luckyny rodičia, prišli ešte večer. Dnes sa tešili na to, že Lucka im ukáže ich hniezdočko lásky. Každý mal dobrú náladu. Všetci sa tešili na sviatočný večer (dokonca aj Marta). Po obede, Lucka s rodičmi sa vytratili z domu. Tomáš ich čakal v neďalekej cukrárni. "Ja by som si ešte dala zmrzlinu." Usmiala sa, keď zbadala, že Tomáš jej ju práve kupuje. "Teraz ťa bude rozmaznávať on?" Zasmial sa jej otec a sadol si k stolu. "Jasné!" Usmial sa Tomáš a položil pred Lucku zmrzlinový pohár.

Lucka s pýchou ukazovala, ako vyzdobili celý byt. "Máte to tu naozaj krásne." Pochválila ich Luckina mama. "To všetko Lucka." Usmial sa Tomáš. "Doniesli sme vám darček." Povedal jej otec a vyťahoval malú krabičku z vrecka. "Čo je to?" Spýtala sa Lucka zvedavo. "Otvor to!" Povedala jej mama. Lucka otvorila krabičku a pozrela sa na rodičov. "Veď to sú prstene!" "Správne." Usmiali sa jej rodičia. "Kúpili sme si ich, ešte keď sme len chodili spolu." Povedal jej otec. "A keď sme sa zobrali, odložili sme ich pre naše budúce dieťa, teda pre teba." Dodala jej mama. Lucka s Tomášom boli dojatý. Poďakovali sa za darček a Tomáš vytiahol z chladničky Becherovku. Lucka doniesla z kuchyne syrové tyčinky, ktoré sama upiekla. Mama ju pochválila, aká je šikovná gazdinka. "Budeš dobrou manželkou a aj mamou."Usmial sa jej otec. "Už je!" Uškrnul sa Tomáš. "Čože? Ty si...?" "Nie, nebojsa, nie som!" Upokojila ju Lucka. Keď po dvoch hodinách odchádzali z bytu, každý domov. Tomášovi sa neveľmi chcelo pustiť Lucku. "Ale, veď zajtra ti ju sám privediem!" Povedal jej otec a potľapkal ho po pleci. "Nehnevajte sa, správam sa sebecky! Viem, že aj vy chcete byť so svojou dcérou." "To je pravda!" Usmiala sa Luckina mama. "Tak dobre!" Vzdychol si a pustil Lucku. Rozlúčili sa a každý išiel osláviť štedrý večer domov.

Večer bol naozaj slávnostný. Stromček v obývačke bol nádherne vyzdobený, sto malých hviezdičiek naňom blikali všetkými farbami. Darčeky už boli pod ním vzorne poukladané. Z C d prehrávača zaznievali vianočné koledy. Všetci boli pekne upravený, ako sa na slávnostný večer patrí. Už tu boli aj hostia. Starká pozvala svoju sestru, jej dcéru a vnučku. (tri strigy) Po večeri sa rozdávali darčeky. Každý, každého obdaril s nejakou maličkosťou. Všetci sa úprimne tešili a prežívali tento večer v dobrej nálade. Najšťastnejšia však bola starká. Už dávno nezažila také krásne Vianoce. Dobre sa bavili, spievali si koledy a potom sa prichystali na polnočnú omšu. Keď sa vrátili z omše, dali si ešte po poháriku a rozišli sa do svojich izieb.

Na druhý deň bola Marta opäť mrzutá. Závidela Lucke, že strávi celý deň so svojim snúbencom. (Keby tak ešte vedela, o koho ide)
"Ona si bude užívať a ja budem musieť znášať, tie bosorky! Hundrala, keď jej starká niesla kávu do izby. "Už zase zapáraš?! Nech ťa ani nenapadne, pokaziť mi Vianoce!" Nahnevala sa starká a vyšla z izby.
Lucku, hneď po raňajkách odprevadil jej otec za Tomášom. Chvíľu s nim pobudol a potom sa vrátil domov. Až do obeda si užívali jeden druhého. Naobedovať sa, však vybrali k Tomášovým rodičom. Po obede ešte chvíľu zostali s Lenkou, ale potom sa vrátili do svojho hniezdočka lásky. "Tak ako sa ti páčil obed u našich?" Spýtal sa Tomáš, keď jej pomáhal z bundy. "Bol fantastický. Ale, prečo sa pýtaš?" "Majú ťa radi. Vieš to?" "Samozrejme, že to viem. Aj ja mám rada ich. Ale, nechápem...""Lucka, veľmi ťa ľúbim!" Skočil jej do reči. "Už to takto nevydržím. Chcem byť stále s tebou!" Zašepkal jej do ucha. "Aj ja by som chcela byť stále s tebou, ale..." "Ale čo?" Skočil jej opäť do reči. "Bojím sa, že keď sa to dozvie..." "Práve preto by sme sa mali čím skôr vziať! Potom by si už bývala tu a ona by sa mohla niekam strčiť." "Máš pravdu, láska moja. Čo by si povedal, na štrnásteho Februára?" Usmiala sa Lucka. Tomáš ju zobral do náručia a odniesol ju do spálne. "Už sa neviem dočkať, kedy bude Valentína." Šepkal jej, keď ju pomaly vyzliekal. O chvíľu Lucka zabudla na nepríjemný pocit, ktorý sa jej zmocnil, keď si spomenula na Martu. Poddala sa jeho láskaniu a zmocnil sa jej pocit blaženosti. Zostali spolu do neskorého večera a potom ju Tomáš odprevadil domov. Bolo mu jedno či ich Marta uvidí. Už toho mal plné zuby, že sa kvôli jednej šibnutej babe musí skrývať. Už sa nevedel dočkať Valentína. Pri bráne sa rozlúčili. Lucka sa bála, že by ich mohla Marta zbadať. "Choď už láska moja!" " Súrila ho. "Tak dobre, už idem." Vzdychol si Tomáš. Ešte raz ju vášnivo pobozkal a odišiel.

Na Štefana, bola Lucka s Rodičmi pozvaná k Tomášovi domov. Ich rodičia sa chceli spoznať. Lucka s Tomášom sa toho stretnutia nebáli. Vedeli, že si padnú do oka, lebo boli rovnakí. Marta sa zas chystala na zábavu. Pozval ju jej priateľ, ktorý bol do nej zaľúbený a ktorého mala za blbca. Už od rána si skúšala, čo si večer oblečie, aký účes, aký make-up si spraví. Chodila za Luckou pýtať sa na jej názor. Myslela si, že ju naštve. "Čo myslíš, ktoré šaty si mám večer obliecť?" Opýtala sa ukazujúc troje šiat. "Martuška! Ty si krásna vo všetkom." Usmiala sa Lucka. "A ty sa kam chystáš?" Opýtala sa, keď videla, že Lucka je oblečená von. "Ideme s mamou a otcom von." Odvetila Lucka a viac sa jej nevenovala. Marta namrzene odišla. Tomáš ich už netrpezlivo čakal na rohu ulice. Keď sa zvítali, privinul si Lucku k sebe a pošuškal jej: "Nebojíš sa, že sa pobijú?" "Strašne!" Uškrnula sa Lucka. "Tak poďme, nech je sranda!" Zasmial sa Tomáš a vykročili. Stretnutie dopadlo tak, ako si to Lucka s Tomášom predstavili. Ich rodičia si padli hneď do oka. Celý deň sa dobre zabávali a domov sa vrátili až večer. Tomáš ich na kúsku odprevadil, ale neveľmi sa mu chcelo pustiť Lucku. "Nechaj nám našu dcéru, ešte aspoň do zajtra!" Smial sa jej otec. "Tak dobre!" Usmial sa Tomáš. "Veď od zajtra budeme spolu." Ešte raz ju pobozkal a vrátil sa domov.
Na druhý deň, sa chystali odýsť spolu do hôr na tri dni.
Tomáš myslel na to, že tie tri dni budú spolu a...

Zobudili sa skoro ráno. Mama pomohla Lucke pobaliť sa a upratať v izbe. Raňajky im pripravila starká, ako vždy. Marta ešte spala a o ničom nevedela. Prišla domov nadránom a mierne opitá. Už brali veci do auta, keď sa zobudila. "Čo je, čo sa tu deje?" Pýtala sa rozospatá v nočnej košeli. "Prepáč nám to Martuška! Nechceli sme ťa zobudiť!" Ozvala sa Luckina mama. "Zabudli sme ti povedať, že dnes odchádzame domov a Lucka ide s nami." "Iba na tri dni. Na Silvestra sa vráti." Dodala rýchlo, keď videla, že ničomu nerozumie. "Ale...ale..." Jachtala Marta. Teta s ujom sa sňou rozlúčili a už aj naštartovali auto.
Tomáš s rodičmi a sestrou ich čakali pri benzínke. Tam Lucka presadla k Tomášovi a tak išli ďalej. Kolóna troch aut na miesto dorazila okolo obeda. Luckin otec mal kľúče od chaty jedného svojho kamaráta, ktorý im chatu požičal. Keď sa vybalili, išli sa naobedovať a potom si vyšli na svah.

Tri dni ubehli, ako voda. Bolo im spolu dobre a teraz, im bolo trochu ľúto, že sa to už skončilo. Bolo im spolu dobre. Chodili na dlhé prechádzky, lyžovať a dokonca, aj tancovať. Už tu bolo dvaciateho deviateho Decembra a oni sa museli pobaliť. Luckyny rodičia išli domov a Lucka sa vracala k starkej. Ešte sa spolu naobedovali a potom vyrazili. Už b

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu