„Čo si oblečiete?“ Opýtala sa Vierka, keď sa vrátili z večere. „Čierne nohavice a biele tričko.“ Odvetili obe dievčatá naraz. „Takže, ja budem jediná, ktorá bude oblečená, ako sa patrí.“ Opovržlivo zdvihla kútiky úst a zamierila ku svojej skrini. „Čo poviete, na tieto šaty?“ S víťazoslávnym úsmevom zdvihla šaty, ktoré držala v ruke, pred seba. „Sú nádherné!“ Jednohlasne vzdychli dievčatá. Krvavočervené šaty s tenkými ramienkami, boli v páse zúžené a po oboch stranách sukne boli dlhé rozparky. „Kúpila som si ich včera v jednom butiku. S tými čiernymi lodičkami a s čiernym opaskom, budú na mne...“ „Budeš, ako bábika.“ Prerušila ju Zuzka, ktorej to už začalo liezť na nervy. „Budeš, ako vystrihnutá z módneho časopisu.“ Usmiala sa Erika a otočila sa k Zuzke: „Poď gulička, ideme sa pozrieť, čo si oblečie Angela!“ „Poďme!“ Potešila sa Zuzka a už aj bola pri dverách.
Erika si obliekla, čierne, lesklé nohavice a biele krátke tričko z ktorého jej vykúkal holý pupok. Vlasy si nechala rozpustené a oči si pretiahla, čiernou hrubou ceruzkou. „Ty chceš, aby sa ten chudák, dnes kvôli tebe pobil?“ Zvolala Zuzka, keď si ju obzrela. Nechápavo na ňu pozrela. „Keď ťa takto uvidia ostatní chalani, zlietnu sa okolo teba, ako muchy okolo... okolo... už neviem, okolo čoho.“ Smiala sa Zuzka na plné ústa. „Čí to bol nápad, aby ste sa obliekli rovnako?“ Opýtala sa Vierka, ktorá sa práve domaľovala a teraz, si ich obzerala povýšeneckým pohľadom.
„Ale, my nie sme rovnako oblečené!“ Ohradili sa dievčatá. „Nevidíš, že Zuzka má, bielu blúzku a ja, biele tričko a holý pupok?“ Uškrnula sa Erika. „A nevidíš, že Erika má, lesklé nohavice a ja, nie?“ Pridala sa Zuzka. „Dobre, dobre, poďme už!“ Otrávene mávla rukou a zobrala si zo stola, malú, čiernu kabelku.
Vierka stála vo dverách jedálne a očami hľadala Martina. „Večierok už začal, poďme dnu!“ Zašepkala Zuzka a spolu s Erikou sa prešmykli popri nej. „Ale, kde je Maťo?“ Spýtala sa Erika šeptom; a v tom ho zbadala. Stál pri okne, schovaný za obrovským Vianočným stromčekom. Díval sa na ňu so žiarivým pohľadom a dával jej znamenie, aby za ním prišla. „Pozri, na toho blázna!“ Pošepla Zuzke a nenápadne ukázala na Vianočný stromček. Zuzka tam pozrela a rýchlo si zakryla dlaňou ústa, aby sa nahlas nerozosmiala. „Choď rýchlo za ním, už sa ťa nevie dočkať!“ Zašepkala so smiechom a postrčila ju pred seba.
„Miláčik môj, konečne!“ Šepkal Martin a pritiahol si ju k sebe. „Pred kým sa tu schovávaš? Hádam, len nie pred Vierkou?“ Pýtala sa Erika, dusiac smiech na jeho krku. „Keby ma prvá zbadala, hneď by pricupkala ku mne, na tých desať centimetrových podpätkoch.“ Vzdychol si a zobral jej tvár do dlaní. „Ľúbim ťa, láska moja.“ Šepol a prisal sa jej na pery. „Celý večer tu nemôžeme zostať.“ Usmiala sa, keď sa im pery od seba odlepili. „Veď tu ani nezostaneme. Čakal som len na teba a teraz, sa už môžeme ísť zabaviť!“ Držiac sa za ruky, vyšli zo svojho úkrytu a zamierili medzi tancujúcich.
Vierka sedela pri stole, s pohárom vína v ruke. Keď zbadala tých dvoch, ako sa držia za ruky a mieria na parket, skypela v nej krv. (Ty prekliata suka) Precedila pomedzi stisnuté zuby. Tvár jej očervenela a pohár, ktorý držala v ruke stískala tak silno, až pukol. Zuzka na ňu znepokojene pozrela: „Vierka, je ti niečo?“ „Nič mi nie je, iba som prisilno stískala pohár. Musím sa ísť prezliecť, mám mokré šaty.“ Povedala a vstala od stola. Vybehla do izby, hodila sa na svoju posteľ a horko sa rozplakala.
„Kde je naša bábika?“ Spýtala sa Erika, celá udychčaná, keď si po niekoľkých kolách spolu s Martinom prisadli k Zuzke. „Videla vás pri tanci a celá očervenela. Potom, pukla v ruke pohár s vínom a zašpliechala si šaty. Tak sa odišla prezliecť.“ Erika zosmutnela. Martin si ju posadil na kolená a potichu jej dohováral: „Miláčik! Už každý vie, že chodíme spolu, iba ona jediná to nechce vidieť. Teraz, to už dúfam pochopila a konečne nám dá pokoj.“ „Ja viem, ale je to moja kamarátka a...“ „Kamarátka, sa tak nespráva, ako sa správa ona k tebe.“ Skočila jej do reči Zuzka. „Máš pravdu, Zuzička.“ Usmiala sa, potom pozrela na Martina a zaliečavo sa ozvala: „Láska moja! Mohol by si poprosiť Zuzku o tanec? Chcela by som si vypiť pohár vína osamote!“ „Dobre miláčik, ale dlho ťa samú nenechám.“ Pobozkal ju na pery a obrátil sa k Zuzke: „Mladá dáma! Môžem vás požiadať, o tento tanec?“ Vystrúhal grimasu a s rukou na hrudi sa poklonil. Zuzka sa usmiala a s úklonom prikývla: „S radosťou, mladý muž.“ Erika sa rozosmiala: „Nič sa nedá robiť, obaja ste blázni.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
...Tú sovu