A to bolí...
Zidealizovali si ma ako zvodcu, lamača srdcí. No, opak je pravdou. Citlivejší človek odo mňa snáď ani nie je. Alebo skôr naivnejší. A ty, pán romantický, citlivý, čakajúci na pravú lásku? Ty si úplne iný. Arogantný a egoistický. Divím sa, že si sa stal spevákom a nie hercom.
Bolí to. Tak dlho! Zosmiešňuješ a ponižuješ ma! No zvykol som si. Je to už dlho. No stále to tak bolí.
--------------------------------------------------------------------------------
Vyznal som sa ti z lásky. Povedal, že aj napriek tomu, aký si, aj tak ťa milujem. A ty? Vysmial si ma! Vraj som chutný, vyspal by si sa so mnou, lenže to je asi tak všetko. Pche! Ešte aj teraz si zahľadený do seba! Bolo by to pre teba ako vyspať sa so samým sebou, nie? Tak podobný a zároveň tak odlišný.
Bolí to, veľmi...
Vidím ťa, stojíš tu predo mnou, a so smiechom niečo drvíš v ruke. Prizriem sa bližšie a spoznávam v tvojich rukách svoje srdce, zničené, rozšľapané.
A to bolí...
A tak niekedy premýšľam, mal si ma vôbec rád? Máš nejaké city? Musíš mať, pretože tie texty čo píšeš nevznikli len tak. Lenže o kom sú? Nechápem ťa. Už dávno neviem čítať v tvojich očiach. Vidím tam len hrubý múr, za ktorý ma nechceš pustiť. Prečo braček? Prečo? Vieš, tá tvoja chladnosť bolí.
Ako dlho si sa nesmial? A nie, nemyslím ten falošný dennodenný úsmev! Myslím ten od srdca! Ten pravý, nefalšovaný radostný úsmev, do ktorého som sa zaľúbil! Lenže ten vymizol v deň našich 15tych narodenín. Neviem prečo, neviem ako. Odvtedy si iný. Myslíš len na seba! Koľkokrát si mi povedal, že ma nenávidíš? A prečo? Pre moju lásku?
Bolí to, ako tisíc nožov v srdci, ktoré si mi ukradol...
A preto som sa rozhodol. Inú cestu nevidím. Viem, že sklamem veľa ľudí, viem že budú trpieť, no moja bolesť zmizne! Konečne bude preč. A budem voľný!
Pomaly vyberám z peňaženky malé púzdro. Mám ho stále pri sebe. Otváram ho a usmejem sa na malý lesklý predmet. A v tom sa zháčim! Takto to nechcem! Chcem niečo iné! Niečo extra! Aspoň raz v živote chcem niečo lepšie.Nieco,co trva vecnost a zaroven okamih. A v tom ma to napadne.
Prechádzam k balkónu, otváram sklenené dvere. Srdce mi splašene bije, no nevnímam to. Už dávno som sa naučil nevnímať ho. Stúpim na prvú priečku zábradlia. Pozriem dolu. Jediná slza padá do temnoty. Aká irónia. Presne o tom si spieval. Vraj neskáč! Lenže niekedy sa ináč nedá. Rozmýšľam, budeš vôbec plakať? Bude ti to aspoň trochu ľúto? No, odpoveď neviem. Pomaly postupujem na druhú, tretiu, štvrtú priečku. Ešte jedna a je po všetkom. Zatváram oči, púšťam sa...
A v tom ma niečie ruky pevne chytia za boky. Prudko oči znovu otvorím. Tú bielu pokožku spoznám všade. Priťahuješ ma ku sebe, otáčaš ma ako v tej pesničke, šepkáš
"Prosím, neskáč!!"
Pozriem sa ti do očí a konečne ich vidím. Vidím ten strach, tú osamelosť! A vidím aj lásku.
Šepkáš mi ospravedlnenia. Vysvetľuješ mi všetko čo som nevedel, nechápal. Že v 15tich si si uvedomil, čo ku mne cítiš a ako si sa toho bál, ako ti bolo zle zo seba samého, keď si si ma doberal, ponižoval. A ja ťa len poslúcham. Pevne ma objímaš a usmievaš sa. Tým pravým úsmevom. Plačeš, slzami radosti i smútku.
Nežne ma pobozkáš na pery.
"Milujem ťa, Tomi," vravíš potichu.
"Milujem ťa, Billí," šepkám do tvojich vlasov.
A zisťujem, že aj tá najhoršia nočná mora sa môže skončiť šťastne...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár