napriek kvapiek dopadajúcich na okno...
v panike oslepení bleskami si obliekajú vesty
počuť krik ľudí a do dvier vrážať prkno.
Hladina vody, čo tvorí sa vonku a kus dreva na nej ladne lieta
ženy kričiace o pomoc čo stratili sa deti,
zrazu zabúcha na okno otvorená dlaň, starší muž neviem čo mi splieta,
prebralo ma z hypnózy v ktorej som nehybne hľadel, že slnko za mrakom svieti...
Rozbúšilo sa mi srdce, čo sa deje som videl až keď bolo neskoro
pozriem do okna, ale muž tam už nebol
zrazu svetlo oslepilo môj zrak, keď nevidno na prsty, panikáriť nie je priskoro
prebral som sa na tvrdej matraci, život pred očami akosi zbledol.
Počuť silný dážď, nie ľudí, obraz sa mi zostruje
dážď na okno hlučno búcha, kvapky tečú po skle a zlievajú sa spolu
nevedomosť so strachom vo mne vedú súboje
ticho ležím, sledujem dym zo šálky, onedlho tmavá jama a ja padám dolu.
Otvorím oči, na chrbte cítim svoju posteľ
na zlomok sekundy svetlo rozžiari sa oblohou
moment to bol silný, donútil ma aby som čelo zvráštel
bol som rád keď som si prešiel touto hrou.
Na okno klopkajú kvapky veľkosti špendlikovej hlavičky
pozriem cez okno, cesty mokré po daždi, ale inak ticho, kľud
vietor ohýba stromy, pozriem na šálku a ja odpijem si zo studenej kávičky
ozvú sa v diaľke hromy, no po búrke opäť oživie ľud.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár