kde svietilo slnko dotkol sa hustý mrak dna
a každým rovnakým dňom zomieral malý kúsok sna
napriek všetkým túžbam sa zdá myseľ prázdna
kroky, kroky po mokrom chodníku hustú noc pretínali
pod lampou ktorá kedysi svietila ľudia s láskou v očiach tancovali
dnes je hudba v srdci len utajený prežitok zahalený vlastnou tmou
možno to je dôvod prečo sa cesta stala tak tmavou a prázdnou.
Malý chlapec v tenkom oblečení
harmoniku zvieral pevne v dlani
priložil ju k ústam a dúfal, že tichý výkrik niečo zmení,
že niekto rozpozná myšlienky v slzách topiace
ľahkým dychom rozoznel zvuk hlbší než bola samotná noc,
každým privretím očí tie desivé obrazy vidiace
a kričiace, kričiace o pomoc
ktorá neprichádza...
Cez okno sledoval troch ľudí v rozsvietenej miestnosti
stôl plný jedla nad ktorým syn ohŕňal nos
niektorí by kľakli na kolená v prosbách o to, čo druhí nazývajú drobnosti
chlapec necítil teplo praskajúceho ohňa v krbe ani chlad obmývajúci kryštálový podnos
hľadeli na tanier a jedlo v ňom, sedeli bez slov
často vravím, že nikto nenájde mesiac na oblohe keď je nov
nikto neucíti dotyk šťastia keď vidí v mraku zmysel dnešných dňoch
niekto sa potkne a spadne ale práve to ťažké zodvihnutie novú šancu skrýva!!
Nezáleží na pádoch ale sile vstať!! Cesta, nie cieľ je zmysel našich snov.
Chlapec hral sladké tóny harmoniky ktoré mu dušu objímali
hudba ktorá mu pomáhala prekričať obrazy v hlave,
i hlasy ktoré sa mu v nich hanobne smiali
hľadel na padajúcu hviezdu ktorá splynula vo vlastnej sláve
pozoroval miesto z ktorého sa stratila,
tam, kde zostala tma zvolal, túžil aby sa vrátila.
Oproti muž a žena bok po boku kráčali
za ruky sa držali ale obaja mlčali
akoby si už ľudia nemali čo povedať
z tmy k ním pribehla vysoká postava
chlapec odrazu prestal na harmoniku hrať
postava udrela muža a začala sa smiať
z vrecka na dlhom kabáte vytiahla zbraň
niekoľko výstrelov preťalo ticho, prišlo to tak náhle...
Chlapec padá na cestu chladnú a mokrú po daždi
premýšľal nad zábleskami ktoré si chcel zapamätať navždy
videl v nich hviezdu ktorá so sebou priniesla hrom
chcel ešte raz vidieť ich prázdny rodinný dom,
ktorý ho naplnil len jedným, jediným snom
bál sa zostať niekým, niekým koho v ňom videl každý,
odmietal sa stať len nič necítiacim dnom!!
V dlani zvieral malú harmoniku, myslel na jej zvuk
nebol si istý či sa dočkal pomoci na ktorú čakal,
prestal vnímať hluk.
Prsty červené od mrazu utešoval dychom,
a každá jeho myšlienka unikla posledným vzdychom...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár