gitara ho prehlbovala do priepasti,
bicie, tie oživili tep a zaviali hluk
nemý ako piesok uviaznutý v náplasti
Krvácajúceho
Utekajúceho si nevšimol nik
blúdil vo svete, ktorý
nebol pre človeka neúctivý zvyk
sveta, v ktorom jeho vášeň horí
Nepočul slová od tých
ktorí na neho zrakom blúdili
na ulici v ktorej je ťažký nádych,
plnej nesplnených sľubov ktoré si sľúbili...
Oblečený inak ako si vyžadovali
zástanci nového módneho zajtrajška
odraz jeden ako druhý potrebovali
tí, čo nasledovali len prúdy zovňajška
Bicie rozfúkalo výsmech ako vietor pierka
tí druhí nepodali, nie, nepodali vodu
na umytie krvácajúcej rany čo zatvárala dvierka
a ešte viac stíšila krik vymierajúceho rodu
Sledujú ako padá, krvácajúci
do prachu pošliapaného námestia
vo svojej melódie, unavený a zomierajúci
v myšlienke, že všetky sklamania sa dnu nezmestia...
Zložil slúchadlá, uvoľnil uši
nežný saxofón v diaľke sa tíšil
chladný vánok pohladil na duši
dav mlčal, len svojim počtom sa pýšil
No nikto z nich nepočul krik
krik krvácajúceho, že sa kdesi chyba stala
život samotára bol obranný zvyk,
oddialil slúchadlá, a z davu nedôvera prestala
Človek pre človeka dýchať prestáva
že ľudia pre ľudí stali sa duchmi pochopil rýchlo
vytiahol slúchadlá, planéta zastáva
a zrazu všetko stíchlo...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár