načo tie laná ktorými spútaváte
nikto nemá len pravdu tak k čomu tie dohady??
Každým dňom nové jazvy vo mne spoznávate
rany po vašom bodnutí zostávajú roky
a stále, stále si dýku brúsite
kopte si do mňa keď na viac nemáte ale nezastavíte moje kroky
mám dosť toho ako druhých dusíte
už toho mám dosť,
sú žalostné vaše pohľady na inej farby pleť
už mám toho dosť,
každý koho skopli nech vstane, vstaň!! A strateným na ich ceste svieť
už neblúď, neblúď
Prosím už neplač, kvôli nulám viac nesmúť,
nikdy!! Nikdy nie si sám!!
Rozprestri krídla, nepredstavuj pri ten ceste len suchý peň
nie, nesmúť, keby môžem, keby môžem tak ti pomocnú ruku dám
a preto, preto je pre vás táto báseň!!
Vo vetre stáť na vysokom kopci,
túžba po slobode a nádychu bez strachu že nás sotíte
mňa nezaujímajú nuly a s ranami kupci
pozrite do mojich očí, čo cítite??
V rozopnutej košele na tom kopci stojím
bez strachu pozorujem ako sa vietor pohráva s oblakmi nado mnou
ale aj tak, presne tak ako vy, ako vy, ako každý, aj ja sa niekedy bojím
ale nenechám si život znechutiť vašou krutou, hlúpou hrou...
Dievča trpí ale bojí sa zakričať
sníva o niekom kto by sa nebál ju za ruku vziať
upadá k zemi lebo nevidí východ ku ktorému utekať
šľapú po nej nuly ktoré si užívajú že sa ich začína báť
dievča to strpí až do večera, večera ako každého iného
kedy sa topí v slzách a niet nikoho kto by jej hodil záchranné lano
a ráno, ráno ktoré začne rovnaký deň, myseľ, srdce bolesti plného,
nevie ako sa má tváriť lebo cíti len chuť života ktorá jej chutí slano
po všetkých tých rozliatych slzách...
V predstavách ktoré druhí často nechápu sa topí...
Nádej jej zomiera v tajných múzach
a to by chcela len niekoho komu úsmev pri pohľade na ňu tvár zdobí,
niekoho kto by zostal do konca, niekoho kto by ju objal
práve v bolesti ktorú prežíva ju ďaleko do vlastného sveta vzal
prosím usmej sa, prosím!!
Nikdy nie si sama, ten úsmev by som ti každý deň prial.
Nikto nie je sám, nikto,
chyťme sa za ruku všetci, rýchlo
chyťme sa za ruku,
a započúvajme sa do tlieskania,
lúskania prstami
cíťme ten vánok na tvári,
hlboký nádych,
a v zápätí úsmev
chyťme sa za ruku a podvihnime ich k oblohe
aj keď oslepení slnkom,
vedzte, že nie ste samy,
nikdy...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár