a na ulici zostanú len dvaja stáť
aj napriek tomu, že viečka dole klesnú,
budú sa cítiť v bezpečí, zdraví a prestanú sa báť.
Len hviezda neukáže správny smer
a keď vo svojom vnútri nevieš nabrať silu na prvé kroky
city sa kryjú a bijú aj keď to robia pre mier,
často tá vojna zanechá spúšť na ktorú nestačia zabehnuté roky.
Niekedy nenájdeš slová ktorými by si povedal,
čo ťa drží pod hladinou aj keď sa túžiš vynoriť
keď sa túžiš nadýchnuť a pozrieť do očí človeku, ktorý ťa spovedal
nie je to tvoja chyba, že niekedy nenájdeš inšpiráciu niečo vytvoriť.
Aj básnik prichádza o slová a hrdinská myšlienka zostáva zabudnutá
ale stále cítiš, že to povedať musíš a mrzí ťa, že nevieš ako
odrazu pravé pocity vybehnú a zaskočia, že až sánka býva spadnutá
a keď to najviac potrebuješ, neskryje ťa v noci ani najčiernejšie sako.
Niekedy vieme správne slová nahmatať, ale pritiahnuť ich niečo bráni
zvyčajne je to strach neúspechu a že sa v tom nemáme kde skryť
ale je nezmyslel myslieť si, že strach nás od neúspechu chráni
lebo práve jeho sú tie ruky čo nám nedovolia nadýchnuť, niekedy stačí len veriť.
A aj keď to často bolí...
povedz čo máš na srdci, lebo neskôr to už nemusí mať hodnotu akú má dnes
nedovoľ strachu a nečakaj kým ťa skolí,
lebo nikto nemôže dýchať bez...??
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár