Pokrčený papier

Lásky je čím ďalej, tým menej

a potom sa ma pýtate prečo často mlčím

kam pozriem vidím kopu bolesti samej

a mňa mrzí že to nepočuť pretože kričím




Maľujem slovami na pokrčený papier

snažím sa písmo stlačiť medzi neviditeľne riadky

keď sa lož drobí okolo ľudských pier

a dopadá na ostatných ako drobné smietky




Čo je to za módu hlúpych??

Hanbiť sa pobozkať mamu, otca,

keď niekto potrebuje pomôcť zrazu je spoločnosť hluchých,

slepých, ale dosť, ja nie som sudca




Oháňať sa malými klamstvami

do očí klamať rodine, blízkym

dôveru lepiť drobnými kúskami

ja tiež každý deň novú chybu v sebe zistím...




Ale klamať niekomu kto nám chce pomôcť??

Ako hlupáci, zbabelci

ktorí nedokážu uniesť pravdu...




Nie, ja nemlčím, ale často strácam

slová ktoré mi až neskoro napadnú

už nie je čas nazvyš, preto kráčam

nečakajme kým sa sny rozpadnú!!




Kreslím tieto slová

na pokrčený papier,

ktorý možno vyhodím...




Možno založím,

uzamknem,

do srdca uložím

a na slobodu uniknem!!




Chýba mi ľudská radosť,

žiara v našich očiach

láska ktorá mala prednosť

pred románom po nociach...

 Báseň

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu