aj, že časom si človek snívanie kráti
už chápem pocity pripisované chladným hlavám,
a mám strach že sa to, na čom záleží nevráti
Tvoje úškrny vidí každý deň niekto cudzí
počúvam ťa, len prosím nemlč nech nepočuješ môj krik,
ktorý vychádza z môjho pohľadu v núdzi
z mlčania keď ti musím niečo povedať sa stal bolestivý zvyk
Prečo sa stalo takým talentom pochopiť,
talentom za ktorým som nedokázal dosť rýchlo behať,
vysloviť slová ktoré by mi pomohli šťastie uchopiť
pevne do rúk ktoré by ťa držali, a zabránili mi zas zatúlať...
Už chápem, strach sa stal večnou chybou
hľadím na tvoj úsmev a divím sa, že sa dokážem usmiať tiež
už chápem, namiesto hľadania ciest som mal zostať s tebou
a ty vidíš len úsmev lebo len ten, len ten vidieť chceš
Slnko nezapadá, nie, nezapadá navždy
ale kým spí, smerujú nás hviezdy...
Kiežby som chápal skôr,
necítil by som sa premočený do prahu kostí
ale keď začne vychádzať slnko nad úpätí hôr,
zazriem údolie v ktorom blúdim bez štipky zlosti
Verím...
Už chápem že je to súčasť cesty ktorá pripomína nekľudný spánok
potrebujem si rozbúreným temným morom preplávať,
aby som mohol ucítiť prvý ranný vánok
pri slnečnom svite ktorému aj krvácajúci potrebuje späť odmávať
Už chápem, cudzí zvíťazil,
mal viacej odvahy než som skrýval ja
už chápem, náš príbeh sa dožil,
dúfam že budeš šťastnejšia než by sme boli my dvaja...
Už chápem, ale neskoro,
že to, čo bolo, rázom prestalo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár