zamestnancom. "Chcete, aby ľudia čítali, čo píšete? Píšte priamo." Prečo práve ja však musím dostávať takéto úlohy? Prečo práve na mne ostávajú týto amatéri, ktorí pravdepodobne prácu novinára a reportéra po mesiaci vzdajú? Čo po mesiaci? pravdepodobne už zajtra ráno si uvedomia, že to nie je prechádzka ružovou záhradou , ako všetci predpokladajú. Ich pohľady vravia za všetko. Z očí tej
blondínky sediacej priamo predomnou sa dá jednoznačne vyčítať, že jej jediným motívom sú
peniaze a nič nerobenie. Hlavne celý deň presedieť, sem tam zbaliť nejakého chlapa a každý mesiac si na účet pripísať peknú sumu. Naopak ten chlap v modrej košeli na konci miestnosti si pravdepodobne ani neuvedomuje čo tu robí a čo je horšie
zrkadlo zrejme tiež dnes absolútne nevidel. A akoby toho nebolo málo, musím znášať neustále na každého zazerajúcu ženu v tmavom obleku, ktorá sa zrejme považuje za nejakeho agenta a má potrebu mi neustále pokladať stupídne otázky ! Za 4 roky tvrdo odmakanej práce a stovky napísaných a ocenených článkov som si vyslúžila toto?
"Ak máte ešte nejaké..." nestihla som ani dopovedať. Moja sekretárka Miša sa vrútila priamo do dverí ako nejaký víchor a snažiac sa nabrať znova
stratený dych z nej vypadlo: "Slečna Kováčová, máte sa dostaviť do kancelárie pána Waltera." Venovala som jej vďačný pohľad za záchranu pred ďaľšími zbytočnými otázkami týchto nových amatérov.
"Tak, pre dnes je to odomňa všetko. Želám vám veľa šťastia. Príjemný zvyšok dňa!" okamžite som zamierila k dverám a pošeptala som Mišel: "Vďaka. Aj keď až tak si klamať nemusela."
"Čo?!" pozrela na mňa zdesene. "Ako to myslíte, že klamať?" a v tom mi to došlo. Do kancelárie ma šéf volá len v prípade skutočnej núdze. Tento veľký muž so šedivými vlasmi na hlave a veľmi svojskou a tvrdohlavou povahou nemal nikdy žiadny problém. Aspoň nie so mnou. Ak niečo potreboval, respektívne ak chcel pochváliť moju ďalšiu úžasnú prácu, poslal po niekom balík sladkostí s nápisom : Ďakujem! Viem, znie to naozaj veľmi vtipne, ale tie bonusy na mojich účtoch už vtipné nikomu potom neprišli.
Darilo sa mi, nesťažovala som si na príjem o ktorom by mnohí mohli len snívať. Vo veku 28 rokov je to celkom fajn. Ale čo môže odomňa teda chcieť?!
"Á moja oblúbenkiňa Sára. Poď ďalej a sadni si." privítal ma veľmi milo pán Walter.
" Nevyzeráš prekvapene. Čakal som, že ma pri vstupe do kancelárie zahrnieš otázkami, a ty nič." zaškeril sa.
"Načo zbytočné slová, pán Walter, prišla som si pre odpoveď a myslím, že by ste ma bez nej nepustili von z tejto miestnosti." vrátila som mu jeho uštipačnú poznámku. Priznávam, celkom ma odhadol. Som typ človeka, ktorý pokladá otázky za základ všetkého. Kto sa nepýta, nič sa nedozvie.
" Vieš som s tebou naozaj veľmi spokojný. Robíš úžasnú prácu, preto na teba nemôžem ani ja ani nikto iný povedať zlé slovo. Firmy sa o teba bijú, ty si však aj po rokoch stále ostala verná nám a za to ti ďakujem." usmial sa na mňa. Nechápala som kam táto debata smeruje, ale tieto slová sa počúvali príjemne. "Musíš si však svoje miesto aj obhájiť." povzdychol si a pokračoval. "Vieš že máme až príliš veľkú konkurenciu. Preto potrebujeme prísť rýchlo z niečím novým, niečím originálnym. S článkom od ktorého ľudia neotrhnú oči a budú žiadať pokračovanie. Si naozaj najlepšia v okolí a týmto nehcem podceňovať tvoje sily, ale je to naša jediná možnosť ako znova zažiariť a neskrachovať." Pozeral na mńa prosebným pohľadom, bolo vidno, že to je pre neho dôležité a vážne.
"Fajn pán Walter! Povedzte mi dátum do kedy to chcete a ja to napíšem. Nemusíte sa báť!"
"Ide o to Sára.." prehltol " že ľudia sú na tvoje články zvyknutí. Obľubujú ich a sú im verní, ale firma potrebuje nových zákazníkov." Teraz som už naozaj nechápala, čo po mne vlastne chce. Chce alebo nechce môj článok?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
deravapancucha
4. 7.júla 2012 18:13
úú vyzerá to dobre
2
Najprv skritizuje ženskú. že sa furt pýta, a potom sa sama pýši otázkami.
Napíš svoj komentár