Prológ
Táto cesta bude dlhá. Kým sa človek dostane na Kopec GK403 tak sa poriadne zapotí. Počasie tu je dosť neprívetivé a cestou sa ešte zhorší. Kamene sa valia každú chvílu zo strmých kopcov. No a keď ťa napadnú Dlomuriani tak musíš veľmi dobre vedieť narábať s mečom. A to ti tiež nemusí vždy pomôcť. Dlomuriani väčšinou bývajú vo veľkých skupinách. Takže pokiaľ nemáš nablízku dosť ľudí, ktorí ti pomôžu v boji, je vysoká pravdepodobnosť, že neprežiješ.
Posielať konvoje z Kopca GK402 na Kopec GK403 je nevyhnutné. Pokiaľ by sme si neposielali navzájom potrebné zásoby, tak by sme tu neprežili. No pokiaľ sa naše konvoje aj naďalej nebudú vedieť dostať na druhú stranu cez Urtiliansku kotlinu tak napokon neprežijeme.
Aj mňa vybrali, aby som išiel s konvojom. Akurát sme vychádzali z nášho Kopca. Mal som zvláštny pocit. Cítil som strach ale zároveň som túžil konečne po dlhej dobe vydieť niečo iné než len to čo doteraz. Napredovali sme pomaly. Bolo nás asi 11 plus traja čo viedli vozy.
Po tom čo sa hovorilo u nás na Kopci, sme boli pripravení na všetko. Až na popadané stromy dole pod kopcami, kvôli ktorím sme museli ísť veľkou oklukou. Do večera sme sa chceli dostať ku skalnému previsu vedľa rieky Zardulia a tam sa utáboriť. No keď sme to do večera chceli stihnúť, tak sme museli zrýchliť. V ten deň sme si mysleli, že už nás nezastihne nič zlé, no náhle sa zlomilo na jednom voze koleso. Museli sme ho vymeniť, čo zabralo nejaký čas. Moji spoločníci boli už nervózni, a vpodstate aj ja lebo sme vedeli, že ku skalnému previsu sa dnes nestihneme dostať. A tak sme sa museli utáboriť v lese cez ktorí viedla cesta. Rýchlo sme nazbierali drevo na oheň. Na noc sme sa rozdelili do piatich skupín ktoré budú držať stráž. Mňa dali do skupiny, v ktorej sme boli len dvaja. Jeden so spoločníkov, na meno si už nespomínam, sa ponúkol, že nám pomôže na stráži. Veľmi dlho mu to nevydržalo. Asi po pol hodine zaspal. Na stráži bol so mnou tiež aj Tarrnis. Mal dobré uši, a nebyť jeho, tak vlk ktorý sa zakrádal veľmi potichu blízko nášho strážiaceho, spiaceho pomocníka, by si ho možno odtiahol niekam do lesa a tam si na ňom pochutnal. No našťastie ho Tarrnis odohnal včas. Za celú noc sa už nič nestalo. Ráno sme si dali skromné raňajky a pokračovali v ceste.
Asi po dvoch hodinách cesty sme sa dostali k skalnému previsu. No pohľad naň nás zarazil. Boli tu polámané vozy z predchádzajúcich konvojov, ale bez ľudí, mŕtvych či živých ba dokonca aj bez koní. To nám stačilo na to aby sme popohnali naše kone a ponáhľali sa rýchlo preč.
Zakrátko sa pred nami zjavil most, taký dlhý, že sme nedovideli na druhú stranu, a to ani nebola taká hustá hmla. Spomalili sme. Na začiatku boli po oboch stranách mostu dve sochy. Jedna znázorňovala bojovníka, ktorý držal luk namierený na druhú sochu, na ktorej bol meveď postavený na dvoch. Na moste sa klepot kopýt a vŕzganie vozov ozývalo viac ako v lese. Studené kamene akoby kričali pri každom našom pohybe. Návaly vĺn sa v rieke rozbíjali o nosné piliere mostu. Temná voda neprestajne prúdila svojou cestou.
A potom náhle všetky zvuky prehlučil jediný. Bol to nejaký typ lesného rohu a jeho zvuk muselo byť počuť na kilometre ďaleko. Nikdy som ten zvuk nepočul, no na tvárach ostatných sa zjavil výraz ktorý mi len potvrdil moje obavy. Obavy, ktoré znamenali len jediné. Problémy. Vtom všetci popohnali kone, a po moste sme pokračovali poklusom. Zatiaľ nepriateľa nikto nevidel. A nikto ani nechcel vidieť. Našim hlavným cieľom bolo nateraz, dostať sa čo najrýchlejšie cez most, kde sme boli ľahký terč. Naše obavy sa znova raz naplnili. Pred koncom mosta nás zastavili Dlomuriani, ktorí boli odhodlaní s dlhými kopijami zastaviť náš postup. Cesta bola odrezaná a tak nezostávalo nič iné. Začal sa boj. Nepriatelia sa vynárali zo všetkých strán. Ani sme sa nenazdali a traja naši boli mŕtvy hneď pri prvom útoku. Rýchlo sme sa spamätali a počet mŕtvych sme na strane nepriateľa strojnásobili. Niekoľko krát ma takmer zasiahli Dlomurianské meče. Počet mŕtvych sa hromadil. Žiaľ aj na našej strane. Krv bola už takmer všade. Aj rieka po chvíli nabrala farbu krvi. Sekali sme a uhýbali sekom ako sme len vedeli. Keď som si mohol na chíľu vydýchnuť zbadal som, že nás zostalo len 6. Ale hneď sa na mňa vrhlí ďalší Dlomuriani. Prvých som premohol a skočil som na koňa ktorý spolu s druhým viedli prvý voz. Zvolal som na ostatných, nech bežia ďalej spolu so mnou. Túto bitku sme nemohli vyhrať. A tak som chcel zachrániť aspoň jeden voz. Zabudol som však na Dlomurianov, ktorí nám v prechode bránili kopijami. Našťastie jeden z mojich spoločníkov sa proti nim obetavo vrhol. Podarilo sa mu vyhnúť takmer všetkým útokom a väčšinu z nepriateľov zabiť. Až na posledného ktorý ho bodol do chrbta. Toho sme potom ostatný prevalcovali ako sme sa náhlili preč z mosta. Náš bodnutý spoločník nevyzeral byť veľmi zranený pretože pokračoval s nami po moste. Niektorí Dlomuriani sa ešte pokúsili po nás strielať s lukov, ale netrafili. Vyzeralo to, že sa nám podarilo ujsť, keď vtom sa zrazu ozval znova ten lesný roh. Konečne sme sa dostávali na koniec mosta. Aj napriek tomu zvuku sme dúfali, že už sa nám nič nestane. No keď sme sa dostali z mosta, tak nás zasipali šípi letiace z lesa. Neviem, či sa to dá nazvať šťastím, ale roj šípov neprežil iba jediný. A tak sme ušli Dlomurianom. Napriek tomu sme ešte dlho nespomalili, v obave o naše životy. Až keď už kone boli úplne vyčerpané, sme si dali prestávku. Ale len na okamih aby si mohli kone vydýchnuť. Ďalej sme pokračovali poklusom. Počas dňa sme zastavili už iba 2 krát. Raz aby sme sa najedli a druhý raz aby sme mohli zapáliť fakle. Rozhodli sme sa pokračovať aj v noci, aby sme čo najskôr dosiahli Kopec GK 403. Nikto z nás nechcel zostať ani chvíľu dlhšie v tej divočine.
Asi o polnoci sme dosiahli úpätie hory a za 2 hodiny sme sa dostali do osady na Kopci GK 403. Konečne.
Na konci tejto nešťastnej cesty nás vítali ako hrdinov. No myslím, že žiaden z nás sa tak necítil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár