Ďalšie ráno stálo pred firmou to isté auto, v ktorom Lukáško včera odfrčal s neznámým fešákom. Vošiel som dnu a zbadal som ho. Úsmev, ktorý mi venoval sa niesol celou vstupnou halou a potichúčky docválal až ku mne.
Pozdrav, ktorý vyslovil znel až neuveriteľne štastne. Bolo cítiť, že je rád, že ma vidí.
"Mal si prísť až o hodinu, nie? " Spýtal som sa ho, keďže som ho tam ešte nečakal.
"Bracho mi požičal auto a tak som tu skôr, vedel som, že tu už budeš."
Nemalo zmysel zbytočne tliachať ďalšie hlúposti a tak sme sa pustili do práce. Spoluipracovali sme na novom projekte pre potencionálneho klienta.
Lukáško sa s veľkým nadšením púšťal do všetkého čomu nerozumel a ja som mal potom naprávať jeho chyby a omyly. Bol zlatý... Jeho ospravedlňujúci pohľad zaváňal podvodom.
Po celý čas, čo sedel po mojej pravej strane som nemohol spustiť z neho oči. Čoraz tažšie sa mi sústredilo na prácu. Nenápadne a akoby náhodou som sa dotkol jeho stehna. Pohľadom naznačil, že je všetko v poriadku, ale v práci sa to nehodí. Začala mi kvitnúť nádej, že možno mám predsalen šancu.
Neviem, či je gay, ale zadaný je určite. Ibaže by nie...
"Idem sa nadýchať čerstvého vzduchu..." postavil som sa a schmatol zo stola cigarety. Pri odchode som cítil na svojom zadku jeho pohľad.
Bol som už takmer vonku z miestnosti, keď povedal: "počkaj, ..."
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár