Po jeho odpovedi som nevedel, ako mám pokračovať v rozhovore. Dostal som sa k nemu tak blízko, že stači len nepatrný pohyb a boli by sme sa bozkávali...
"Dal som výpoveď. Zajtra tu už s tebou nebudem." oznámil mi smutným hlasom.
Podišiel som k nemu a neveril som tomu, že má v očiach slzy. A takisto som neveril tomu, čo urobil.
Pozrel sa na mňa tými uslzenými očami, preletel pohľadom na dvere a keď sa uistil, že sú zatvorené objal ma. No nie spôsobom, akým sa bežne chalani medzi sebou objímajú pri rozlúčkach. Objal ma spôsobom ako by som ja objal svoju lásku.
Nevedel som, čo mám robiť, tak som objatie len hlúpo opätoval. Keď sme tam stáli už dostatočne dlho, aby sme boli vyobjímaní, odtiahol sa a spýtal sa: "Môžem? "
Hneď mi bolo jasné, čo mu behá po rozume. Bez toho, aby som mu dal šancu zareagovať, nahol som sa k nemu, pozrel som sa mu hlboko do očí a našiel som tam presne to, čo som hľadal celý čas, ako u nás Lukáš pracoval. Túžbu. A strach zároveň... Nevedel som, čoho sa tak bál, tak som sa rozhodol, že to prelomím.
Pobozkal som ho. Nie takým náhlivým bozkom, akým sa lúčime s priateľom, ktorý už nemá moc času aby stihol vlak. Nie bozkom, akým zdravíme rodičov a blízku rodinu. Nie bozkom, aký predstierame pri gratuláciách známym ženám.
Pobozkal som ho bozkom, ktorým bozkávame len vyvolených. Len toho jedného človeka, o ktorom si myslíme, že by naozaj stálo za to, vyskúšať to s ním. Vložil som do toho bozku všetko. Lásku. Vášen. Chtíč. Oddajnosť. Ospravedlnenie.
"Pardon, prídem neskôr..." niekto nečakane otvoril dvere. Neviem, kto to bol, ale bol som rád, že má toľko rozumu, že ich hneď zavrel a odišiel.
Po dlhom bozku sa Lukáš odtrhol...
"Čo blázniš? ? ? Ja nie som buzerant..."
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
17. 7.júla 2023 16:33
lol ten odpich na konci
Napíš svoj komentár