Jasné. Ja som vždy tá najhoršia. Nech mi už ani nelezie na oči kokot sfetovaný. Ja tu niesom preto aby si na mne vylieval zlosť, vždy keď nieje nikto iný po ruke. Mala som naňho strašné nervy, ale tak som sprostá krava a môžem si za to sama. Aj tak mu vždy odpustím. Najradšej by som sa prefackala.

Samozrejme, že som mu skočila okolo krku hneď ako sa objavil pred našimi dverami.
,, Prepáč mi to. Nemal som na teba kričať. " ospravedlňoval sa.
,, Nevadí. Ušli ti nervy. Ja to chápem."

Ležali sme na jeho posteli. Hladkal ma. Maznal sa so mnou. Ako vystrihnuté z nejakého nízkorozpočtového romantického prepadáku. V duchu som sa pýtala ako dlho budem ešte toto znášať. Milujem ho, ale čo je veľa to je veľa.
,, Dáme si niečo? " spýtal sa.
,, Radšej nie. Zajtra idem do školy. "
Pokrčil plecami a fúkol si sám.
,, Nepreháňaš to trošku? " ozvala som sa.
,, Neboj sa. Je to ešte stále v norme."
V norme? Nezdalo sa mi to ani trochu v norme.Veď on, už ani nevstane z postele bez toho aby sa sfúkal, ale radšej som doňho nerýpala. Vedel byť v týchto stavoch veľmi nepríjemný. Potichu som sa obliekla, rozlúčila sa s ním a išla som domov.

Keď som si líhala v ten večer do postele dala som si záväzok,že sa pokúsim najbližší víkend nefetovať. Nech si vraví čo chce. Začalo mi to liezť na mozog a ja predsa nechcem skončiť ako tie stratené feťácke existencie, s akými som v poslednej dobe prichádzala do styku. Modlila som sa aby ma moje chúťky nepremohli. Zaspala som.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár