Ja už neviem, či som fakt tak sprostá, alebo to sú iba dosť časté skraty v môjho mozgu. Tak krásne sme sa držali. Vydržali sme celé tri týždne.
A potom?
Volal Alex, že či neprídeme za ním na byt. Mohlo ma napadnúť, že tam má na kilá pika. Navrhla som, aby sme išli. Veď bol piatok večer a nechcelo sa mi kysnúť doma.
Hneď ako sme prišli, privítal nás dvoma čiarami. Ani sme nestihli odmietnúť a už sme posmrkávali.
Nemohla som sa naňho hnevať, lebo on nechcel nikam ísť. Sedíme, už asi dve hodiny, pekne vyfúkaný a vykecávame o kravinách.
Nevadí. Keď si občas dáme, tak sa svet nezrúti. Či?
O dva dni neskôr.
Zvoní mi mobil. O tretej v noci?
,, Čau, spíš?" ozval sa Tomášov hlas.
,, Nie, štopkám ponožky. Sú tri hodiny ráno?! "
,, Prepáč, že som ťa zobudil. Nemôžem spať. " ospravedlňoval sa.
,, Si zasa sfetovaný? "
Ticho.
,, Haló. Si tam?" spýtala som sa.
,, Láska, mrzí ma to. "
On plače?
,, Prečo? " snažila som sa o pokojný tón.
,, Nevydržal som to. "
,, Zajtra sa porozprávame. " zložila som.
Po vyučku ma čakal pred školou. Chcel ma objať. Odstrčila som ho.
,, Hneváš sa? " položil dosť blbú otázku.
,, Skús si odpovedať sám. "
Iba smutne prikývol.
,, Vieš čo ty potrebuješ? Liečenie! " skríkla som naňho a bolo mi úplne jedno ,že polovica ľudí zo školy na nás čumela.
,, Nemali sme ísť v piatok za Alexom. " povedal urazene.
Docvaklo mi. Najradšej by som si dala zopár faciek.
Ležím v posteli, čumím do stropu a nemožem ani za boha zaspať. Bolo mi zo seba na vracanie. Stačilo povedať nie. Hneď zajtra sa to naučím.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
petushiq18
29. 5.mája 2011 11:02
krásne
Napíš svoj komentár