„Kápo, kde ideš? Nejak si nás minul,“ smial sa Paťo do telefónu.
„Minul? Myslíš tie dve postavičky, čo na tej ceste skákali ako dve sliepky?“ vrátil im to. „Stretneme sa v cieli!“ a položil telefón s úsmevom na tvári, skôr než Paťo stihol odpovedať. Aj keď nevedel, či si tú cestu bude pamätať, ale konečne tam príde prvý a nie ako vždy o hodinu neskôr než ostatný. Telefón zase zvonil a tak ho zdvihol.
„Ja ti dám, že poskakujúce sliepky, no veď počkaj, keď ta doženieme,“ rýchlo povedal a zložil. Peťo sa len usmial a radšej pridal na plyne. Netužil po tom, aby ho dve gorily naháňali po diaľnici. Ako zázrakom našiel svoj ciel a tak zakričal majiteľovi domu, nech mu otvorí dvere. V kuchyni a obývačke sa to už hemžilo ľuďmi. Peter pomalým krokom zahol ku kuchyni, keď ho prekvapilo toľko ľudí v miestnosti.
„A vy tu čo všetci robíte? Je nejaká oslava?“ nechápavo sa pýtal prítomných. Všetci sa zasmiali.
„Ale nie, Peťo,“ nakoniec mu odpovedal Fero. Vysvetlil mu podrobnosti plánu a zhromaždenie ľudí. „A kde sú ty dvaja?“ zvedavo nadvihol obočie a potajomky kukal za Peťov chrbát, či sa tam neobjavia a nespravia zase nejaké divadlo.
„Prišiel som sám,“ povedal hrdo a pokračoval v rozprávaní ,“rúbal som si to po diaľnici a niekde vzadu sa stratili.“
„A to si tu trafil?“ podpichol ho Fero.
„Áno, trafil som!“ zdôraznil a zmenil tému ,“tak ako je to s tým plánom? Ideme teda na ihrisko sa trocha vyblázniť?“
„Jasne..“ ozvala sa jednotná vrava viacerých. V dobrej nálade sa spolu rozprávali a čakali na príchod dvoch oneskorencov. Peter si zatiaľ našiel voľnu fotelku a klesol do nej ako vrece zemiakov. Všetko ho bolelo, ale nevedel prísť na príčinu. Nenapadne si naťahoval svaly a počúval kamarátov. Akurát rozmýšľal o Barbore a Lenke keď sa konečne ozvali stratene ovečky.
Veľký hluk naznačoval, že ide o správne osoby a tak sa dobra nálada ešte viacej rozrastla. Dvere sa rozleteli a Paťo zastal ako prvý.
„Aké milé, toľkej návštevy,“ úprimne sa radoval a zdravil kamošov ,“ale mame menši problém.!
„Aký?“ povedal Fero
„Náš malý Peťko sa nám znova stratil a určite nevie sem trafiť,“ vážne odpovedal ,“ na diaľnici si to rúbal a stratil sa nám z dohľadu, musíme ho ísť hľadať, lebo ani telefón nedvíha!“ Nastalo ticho a po tichu veľký výbuch smiechu.
„To nie je smiešne! Aj keď musím uznať, že cestu si už mohol zapamätať, ale to by nebol náš Peťko,“ konštatoval tento krát Maroš. Na to nastal ďalší výbuch smiechu. Z rohu miestnosti sa vynoril Peťo sa postavil sa pred nich.
„Ježiš, ti si tu? Kto ťa našiel? Koho si stretol po ceste? A mi, že ťa celú noc budeme hľadať.
„No dovoľ. Trafil som sem sám! A nie som tupec, že si nezapamätám cestu,“ hrešil Pata a pritom si pripomenul, ako sa naozaj modlil, aby našiel cestu. V duchu sa zasmial. Potľapkal kamoša po mohutnom pleci a oboznámil ho s dnešným planom, ktorý už pripravili ostatný. S radosťou súhlasili a hneď sa pobrali preč.
Dom zostal zase prázdni. Nasadli do áut a po pár minútach zastali pred veľkou bránou, ktorá hrozivo upozorňovala, aby aj zvedavci dávali pozor. Zazvonili nenápadným zvončekom a ohlásili sa menami. Po chvíle im boli tajomné dvere otvorené a tak vykúkali, čo zbadajú. Hlavne Peter, lebo ešte nikdy sa takého niečoho nezúčastnil. Bol zvedavý a hlavne nadšený.
Kráčali k hlavnej budove, kde na nich čakal menší chlapík. Potriasli si rukami a zaviedol ich dnu. Tak našli čo potrebovali. Peniaze nebol problém, hlavne nech je to poriadne. Takto sa desiati kamaráti vystrojili a vyzbrojili. Peter si začal uvedomovať svoje nevýhody. Veď nikdy nebol na paintballe a keď si predstavil, že hra proti piatim veľkým gorilám, tak mu nebolo všetko jedno.
Pravidla boli jasne a stručné. Vyhráva ten Tím, ktorý najdlhšie zotrvá a hlavne bez škvŕn od guliek. Začali sa uzatvárať stávky na víťaza a pobrali sa na ihrisko, ktoré predstavovalo veľkú budovu s troma poschodiami a zamrežovanými oknami. V budove boli kamery, ktoré snímajú každý krok a po hre si to môžu prehrať.
Odpočet sa začal a hráči sa pripravili na štart. Teraz! Zaznel výkrik a všetci sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Hra sa začala.
pokračovanie...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
je to uplne najlepsi pribeh co som kedy citala...