Už som sedel v autobuse. Celý premrznutý, lebo som v tom zhone zabudol na bundu aj keď som bol celkom rád že som autobus stihol. Čítal som si zemepis a pozeral na ostatných ľudí. Autobus sa triasol na zlej ceste, a vietor naňho dul akoby sa mu nepáčil. Ľudia sa rozprávali, iný žiaci si rovnako ako ja opakovali učivo alebo opisovali domáce úlohy. Na ich tvárach bolo vidieť že nie sú radi že chodia do školy. Starenky ohovárali a zalamovali rukami nad počasím. Držiaky sa kývali sem a tam, akoby polo zaspatých ľudí chceli zhypnotizovať. Šofér si popiskoval jemu známu melódiu, netrápiac sa nad tým čo sa deje vonku. Už som videl dvojicu autobusov idúcu naším smerom, ktoré vozievali deti do školy z iných častí mesta. Pustil som si rádio, zastrčil slúchatká do uší a počúval predpoveď počasia. Zbalil som si učebnicu a zmieril som sa s tým že v tomto nečase sa nič nenaučím, a pozeral von oknom. Vietor kruto fúkal ľuďom do tváre, a ich jedinú šancu pred dažďom, dáždniky, im odfukoval z rúk.
Kráčal som smerom do šatní kým som nezačul hlas volajúci moje meno. Otočil som sa a nebol tam nik iní ako Soňa. Utekala za mnou. Bela celá červená a ošľahaná vetrom. Chytila ma za ruku a pošepkala „dnes to všetkým povieme.“ Pozrel som so na ňu spýtavým pohľadom a ona, zasa nič nehovorila len pokračovala v ceste.
Nemal som vôbec náladu počúvať divné kecy o zvetrávaní pôdy. Keď som bol už rozhodnutý že dosnívam nedokončený sen, zacítil som vo vrecku mobil. Pozrel sa na displej, neznámi volajúci. Obzeral sa po triede a keď som na sto percent vedel že to nie je nikto odtiaľ, zobral mobil do vrecka vstal som a spýtal sa či nemôžem ísť na záchod. Po prikývnutí som rýchlo vyšiel z triedy a zdvihol telefón. Začul som rýchle zašušťanie a ticho. Pozrel na mobil a už rozhnevaní zistil že neznámi volajúci mi zložil. Prešiel som sa ešte na druhú stranu špinavej a studenej chodby aby sa učiteľovi nezdala divná moja rýchla potreba. Už som sa vracal do triedy, keď som v rohu v tme zbadal dievča. Už rozbehnutý som chcel zastaviť no nedalo sa, šmykol som sa a spadol na zem. Dievča sa ticho zachichotalo a otočilo sa mi chrbtom. „Kto si ?“ Spýtal som sa. Dievča neodpovedalo len sa naďalej tichúčko chichotalo a pozeralo na stenu. Rýchlo som vstal a prišiel bližšie. Chytil ju za plece a pozrel do tváre. Nikoho mi pripomínala, modré oči a jemne kučeravé čierne vlasy. Akoby som ju už niekde videl, no nevedel si spomenúť kde. Spýtal som sa ešte raz, no ona neodpovedala. Ticho sa na mňa pozerala a usmievala. Na bielych zuboch sa jej ligotal strojček, a na ušiach hopsali náušnice v tvare malých hviezdičiek. Pozerali sme sa na seba ešte asi 10 sekúnd keď zazvonil zvonček nad našimi hlavami, dievča sa ešte raz usmialo a rýchlo odišlo. Urobil som to isté, otvoril dvere mojej triedy a rozmýšľal nad zvláštnym dievčaťom z chodby.
Prestávka bola ako stále, všade zhon a strach pred ďalšou hodinou. Všetci sa učili okrem mňa a Soni. Sedeli sme pri sebe a rozprávali sa. „Vážne im to chceš povedať ?“ Pýtal som sa i keď to už pre Kuba ktorý si nevie nikdy zavrieť ústa. A keďže som mu nepovedal že nech to nikomu nehovorí tak som mal smolu. Už od rána sa na mňa polovica triedy pozerala ako by som bol zo 70% alkoholu. „No dobre tak im to povedz, ja idem na WC.“ Aj keď vedela čo robím na WC nikdy sa jej to nepáčilo, stále sa na mňa pozerala tým jej pohľadom ktorý hovorí „už by si s tým mal skončiť“. Vyšiel som s triedy, kývol na kamoša z druhej a spoločne išli po chodbe. Trochu som sa ho vypytoval na tú neznámu dievčinu, no on nikoho takého nevidel. Mohol som si to myslieť, keď som ju nepoznal ja, ktorý už pozná všetkých od prvej po deviatu triedu tak už neviem kto.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
wandush
11. 3.marca 2008 22:32
vrr to znie ako osudové stretnutie
Napíš svoj komentár