Vrátil som sa presne na zvonenie, začínala druhá hodina matiky s odpornou učiteľkou. Keďže nemala nikoho rada nemal nikto rád ju, stále si niečo mumlala a nikdy nepovedala nič pozitívne, neustále kričala a nadávala a dávala domáce na dva strany. Asi chcela aby sme sa jej báli čo sa v mnohých prípadoch darilo vynikajúco, nemal som ani čas ani náladu ďalej premýšľať o zvláštnom dievčati na chodbe. Mal som dosť práce s opisovaním domácej tak, aby si to učiteľka nevšimla, i keď sa pýtala čo to píšem, odbil som ju s tým že si opakujem učivo písomnou formou, asi som v nej vyvolal pocit nespravodlivosti a krutosti tak nám dala písomku s príkladmi ktoré mali k logike ďaleko. Nenašiel som nejaký spôsob k vypočítaniu, i keď som si pod lavicou prezeral učebnicu. Asi myslí že nám vedomosti padajú samé do hlavy a ona tu nie je na učenie ale skúšanie. Hodina s ňou bola ako hodina pravdy s Malachovskou, ktorú som neznášal možno viac ako matikárku. Možno sa mi zdalo že na konci písomky by som sa mohol dozvedieť ako sa dajú tieto nezmyselné riadky čísel a znakov vyriešiť, no podľa nej to bola neoprávnená a vrcholne neslušná otázka a tak ani nepozrela na moje chabé pokusy vypliesť sa z momentálne nepochopených hieroglyfov a dala mi rovno podľa nej zaslúženú päťku.

Zlá nálada ma neopúšťala ani cez prestávku, polovica triedy pozerala na mňa a druhá na Soňu akoby čakali nejakú milostnú scénu. Skúšal som sa vyhnúť ich pohľadom, nezmyselným pozeraním do učebnice. Nedarilo sa, všetko mi liezlo po krk. Zobral som bundu ktorú som mal zavesenú na stoličke, opýtal od kamoša pre mňa večne zabudnutý zapaľovač a vyšiel z triedy do tichej a tmavej chodby. Vošiel do chlapčenských záchodov vytiahol z vnútorného vrecka mp3-ku a balíček cigariet. Moju náladu ešte viac zhoršil fakt že som si práve zapaľoval moju poslednú, až kým nedostanem ďalšie financie. Potichu som počúval pre mňa veľmi známu melódie Road Trippin, ktorú som si púšťal stále keď som bol tak na dne ako teraz. Ticho si popiskoval a vydychoval kúdole dymu do okolia záchodu. Mal som dosť času lebo bola veľká prestávka, pokojne som si vyspevoval lebo som vedel že nikto okrem kamošov do týchto záchodov nechodí. Už som si myslel že pôjdem keď mi zazvonil mobil. Hodil som špak do záchodu, spláchol, vytiahol mobil z vrecka a zdvihol. „Viem že si myslíš že je to divné že všetci zazerajú, ale neboj sa zvykneš si alebo prestanú. Už netrucuj, a zvonilo tak poď.“ Nemohol som nič povedať, keď som sa zmohol na slovo tak mi to Soňa zložila. Viem že to bolo trošku drzé, no ona to tak robí stále, povie čo chce a nenecháva priestor iným, je rozhodnutá že ma pravdu a takýto spôsob je aj šetrný a spĺňa účel. Nemal som na výber strčil som mobil naspäť do vrecka, a vyšiel zo záchodov smerom do triedy.

Vedel som že meškám, a meškal aj učiteľ ktorý len teraz vychádzal zo zborovne. Patril do skupiny obľúbených hlavne pre našu triedu, považovali sme ho za triedneho a on sa tak aj cítil. Vždy nám pomáhal, vzhľadom malý no vnútri veľmi odvážny. Nie veľmi dlhé, kučeravé vlasy a neustále prehodený sveter cez chrbát mu ešte viac uberali i tak mladý vek. Keby som nevedel že tu učí povedal by som že môže mať takých pätnásť. Pokladali sme ho viac za kamoša ako učiteľa, občas s nami vyšiel von a lebo išiel si pofajčiť za školou. Mal zmysle pre humor a strašne drahé hodinky ktoré boli na sekundu presné, a rovnako bol presný aj on a preto ma prekvapilo prečo ide neskoro.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár