Milujem nedele, môžte si kľudne pospávať, vylehovať a užívať si život s postele. Podobne ako každú nedeľu, na občasné výnimky chodíme niekde na návštevu. Buď do strýka alebo k inej rodine. Dnes sme mali aj celkom pekný dôvod.
Môj strýko býva v maličkej dedine, blízko Košíc. Prišli sme k nemu ešte z rána, podľa nedeľného poriadku je ráno do druhej. Pekne sme sa naraňajkovali (naobedovali) a išli peši do neďalekej dedinky, v ktorej sa konala požiarnícka súťaž.
Moja família išla už skôr a ja s kamošmi sme sa rozhodli ísť peši. Auto sme nemali, autobus nechodil a malá troj-kilometrová prechádzka nám nezaškodí, hovorili sme si. Začali sme ísť okolo tretej. Cestu sme si spríjemňovali mp3-kami a podobnými vynálezmi dnešnej doby.
Už polovičke cesty sme tušili že bola maximálna blbosť ísť peši. Na sto percent sme to vedeli keď sme ta došli.
Prázdne ihrisko, len pár malých zasranov zbierajú odpadky. Ľudia pomaly odchádzajú na autách a ticho. Vedeli sme že sme prišli neskoro. Nasledovala hŕba nadávok a neuveriteľná únava. Keď sme si mali ešte zmyslieť na návrat, bolo nám ešte horšie. Čo teraz, keď smu už tu zájdime za niekym.
Pár minút spoločného rozmýšľania nás priviedlo len k jednému známemu. OK ide sa, trošku pokecáme, oddýchneme a potom hurá domov. Vtedy sme ešte nevedeli že býva na druhom konci, obrovskej dediny. Pred jeho dom sme došli za necelú polhodinku a boli sme fakt na kolenách.
Napadlo ma že mu najskôr zavoláme, veď nevtrhneme k nemu len tak. Volám, zvoní, zvoní... Až po nejakom šiestom zazvonení mi dvihne. Poviem mu všetko až po chvíľu že stojíme pred jeho domom. A on spustí smiech, že vraj nieje doma, začne vysvetľovať kde je a čo robí, ja zložím.
Takéto nervy nechcite zažiť, začali sme vymýšľať nejakú možnosť návratu a vyhnúť sa ďalšiemu chodeniu peši. Až nás napadla jediná možnosť odvozu, autobus. Došli sme na zástavku, ďalší autobus o polhodinu. Nič iné nám nezostáva len čakať.
Čakáme už dobrých pätnásť minút, keď pred nami zastaví auto. My sme si mysleli že nejaký turista ako my hľadá cestu, no nie. Moji kamoši skúšali nové auto, zviezli ma domov, a teraz tu sedím a o všetko vám píšem. Tak mi už nič iné nezostáva len dovi-dopo.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár