Chlapcov príbeh začína v neskorú nočnú hodinu, piatok, zima. Staničné námestie je zahalené hmlou a hustým snežením. Pouličné svetlá a autá, bez prestávky jazdiace sem a tam, na seba vyblikávajú morzeovkou. Siluety ľudí je spoznať len vďaka farebným, vlneným šálom lietajúcim v silnom vetre. V plexisklovej zástavke sedemdesiat jednotky je natlačených zopár týchto šálov. Ostatné exotické jedince sa kryjú kývajúcimi sa dáždnikmi. Všetci sa harmonicky trasú a drkocú zubami. Hudbu zimy dopĺňajú pravidelné šplechnutia pevnej koženej obuvi na roztopenom a rozmáčanom snehu. Je to typická scenéria, ktorú teatrálne stvárňujú neustále sa hádajúci ľudia bez domovu s príslušníkmi mestskej polície. Teplota hlboko pod nulou presvedčila fajčiarov ostať v budove vlakovej stanice. Cez, z vonku nepriehľadné, sklá pozorujú nepríjemnú hru prírody. Neľahkú úlohu zvládajú vodiči električiek dobre. Horšie to je s autobusmi, ktorých meškanie omrzelo viacerých čakajúcich na zástavke. V malej lekárni na rohu sa tvoria rady na vitamíny a lieky podporujúce imunitu. Hlasný smiech ozývajúci sa z kupé práve prichádzajúceho vlaku cestujúcich prejde vo chvíli keď ovešaný taškami pocítia túto studenú atmosféru.
Je však človek, ktorý sa usmieva aj v tejto situácii. Práve prechádza okolo starej žobrajúcej pani. Schúlená do klbka, pokojne sedí na lavičke. Pod pokrývkou snehu jej vidno len šedivejúcu dlhú ofinu a iskierky v tmavohnedých očiach. Ruky ma zopnuté ako pri modlení. Občas sa zatrasie a zhodí nánosy snehu, ktoré jej pokrývajú čiernu potrhanú vetrovku, ktorej trčí výplň hádam od všadiaľ.
Chlapec inštinktívne siahne rukou najprv do pravého, potom do ľavého vrecka nohavíc. Vytiahne žiarivú päťdesiat centovú mincu. Natiahne sa smerom k chuchvalcu snehu a človeka na lavičke. Dve ruky plné mozoľov sa okamžite roztvoria a vystrčia naproti ruke s mincou. Oči uprú pohľad na mladého človeka a ústa zamrmlú: „Nech ti slnko večne svieti.“ Ruky sa s prívalom chladu rýchlo stiahnu späť. V zime doznie tiché ďakujem a chlapec rýchlymi krokmi dobehne zavárajúce sa dvere.
Budova autobusovej stanice je poloprázdna. Takmer úplne ticho prerušuje len štrngot kľúčov predavačky trafiky, ktorá sa chystá zatvoriť a ísť domov. Zastaví sa v momente keď zbadá vchádzajúceho chlapca. Naslepo siahne na poličku za sebou a vezme škatuľku cigariet.
„Ahoj, tak ako vždy?“ Chlapec len prikývne a znova zahrabe v obidvoch vreckách. Predavačka mu dá výdavok a povie: „Ešte minúta a nie som tu.“
„Viem, viem, to autobusy, meškajú. “
„Tak sa maj.“
Chlapec sa váhavo otočil, akoby chcel niečo dodať. No potom si rýchlo nasadil slúchadlá a odkráčal späť do zimy a tmy.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár