Bola to taká marxistická polopravda a keďže sme sa tak zopsuli, prišli naši(aka. mamka s tatkom) na intervenciu. V dusnom trávovom povetrí pohrával Sinatra a popritom sme im prihrali tóny z harmoniky. Vypudil som niečo aj na saxofóne, akože som v ňom profesionál ala kamarátka si ho tu zabudla a zjavne jej ani nechýba. Bola to taká strela do čierneho, keďže im hudba vôbec nič nehovorí, vedeli ju rezko nekriticky oceniť. Dopili zázvorový čaj, ktorý ostal z experimentov. A potom sme sa pobrali poočumovať pamiatky, rozhodnutý že radšej budeme trčať v zápche ako primŕzať ku konštrukcii zástavky mhd. Toď na mne ostala povinnosť zohnať povoz schopný uniesť vidiecke pupky a zadky. A obdivujem svoj spoločenský potenciál, nakoľko môj okruh priateľov mi dovolil len po snáď dvadsiatich minútach a troch odrecitovaných telefonátoch usádzať môj kosťami vypchatý zadoček za volant. S vedomím, že doklad povoľujúci toto hazardovanie zo životmi mám zamknutý v priehradke občasných alkoholikov trpiacich závislosťou, niekde na policajnom oddelení. Nekoštovný bol potom ten pocit tretieho oka zazerajúceho po každom blikajúcom vozidle.
Prefrčali sme mýtami a zapadlími eveňjú cestou ešte prečítali všetky poviedky z môjho pera, ktoré pred odchodom vyhrabali z odpadkov. Po nepekne dlhom presviedčaní, že Bratislava neponúkne žiadne poetické výhľady alebo kultúrne extázy na počkanie ale treba si ich nájsť vo všedných špinavostiach vymierajúceho pulzu tohto mesta sa mi podarilo odkloniť trasu nášho unikátneho požičanca do najbližšieho teplého miestečka. Tátošovi som zarezervoval miestočko na druhom podzemnom parkovisku toho plexisklového nákupného Euro-miesta pre vybláznenie komerčných potrieb. Šiel som čeknúť Simu, ktorá každopádne nemala náladu a za kávu som musel platiť. Skontroloval som bankomat, či náhodou naň nezapôsobilo nejaké Vianočné kúzlo splnených prianí. Avšak neoplatilo sa a nakoniec som bol nútení dívať sa ako moji najskromnejší predkovia objednávajú a vyciciavajú tri fľaše najdrahšieho ružového a pritom som mal na balkóne odložených niekoľko fliaš práve na túto príležitosť.
Na rozhodnutie vrátiť sa som musel počkať do záverečnej a dokým sa tak stalo, prefajčil som krabičku marsiek. Potom som ponechal tatka s dvacinou vo vrecku vykračovať Obchodnou a keďže apetít na alkohol som pravdepodobne zdedil po ňom, vedel som že s jeho výrazným východniarskym akcentom si ho na druhé ráno nájdem na Kramároch a to nemám ďaleko, dôjdem poň aj pešky. Nestalo sa, o dve hoďky mi volal s tým, že euráče došli a aj keď sa nechal popozývať od nejakých tínedžerov, stále mu je málo. A na moje počudovanie, spomínané výkvety ulíc ho neeskortovali na Kramáre. Ja snažiac sa ho navigovať mhdečkou späť k nám skončil na proteste proti Ficovy kde korigoval výroky a vulgarizmy zúčastnených. Nakoniec sa dostal späť k nám s povznesenou náladou a úsmevom vysvetľujúc, že sa mu podarilo zopár ľuďom zmeniť názor na Fica...
Medzitým sme mamču prehovorili na malú ochutnávku črepníkovej rastlinky, dokántrili sa spomínanými fľašami vína a potom prišlo čo by som nečakal. „Som z vás chlapci veľmi rada. Zlatí ste, máte sa radi. A aj keď robíte tieto všelijaké blbosti, dokým budete spolu, viem že sa nemám čoho báť.“
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
7. 12.decembra 2014 01:52
mas fasa rodicov
2
Ja viem, a vždy som ich mal rád ale naplno som si to uvedomil až keď som odnich odišiel.. /:
Napíš svoj komentár