Bude to pravdaže iné, toho sa bojím, pretože v potravinovom reťazci znova spadnem na hlboký spod a rok čo rok sa budem ťahať hore. Priznám sa, veľmi sa bojím, je to taký nevinne vyzerajúci strach sprevádzaný otázkami "Čo bude ? ? Ako..? A na všetky otázky si budem postupne odpovedať v najbližších dňoch.
No ja som jednoducho prazvláštna povaha, keď si sám sebe ale aj celému okoliu nahováram aké to je skvelé, ako sa teším a ničoho sa nebojím. Stále viac a viac si to vtĺkam do hlavy a všetkému začínam veriť. Darmo, aj keď dnes je tak, zajtra bude inak. Lebo zajtra, keď sa zobudím, keď vstanem z postele oblečiem sa, nie do riflí a trika ale horúceho obleku naposledy z rozlúčkovej. Vtedy to príde.
Akoby v mojej hlave neustále kvapká do maličkej fľaštičky a hladina sa stále posúva vyššie. A oblek bude posledná kvapka horľaviny v mojej fľaštičke. Dôjdem pred obrovské dvere zámočku z pálených tehál, lebo presne taká je moja budúca škola historická, páchnuca starobou a minulými časmi. Vrátim sa, keď dôjdem pred tie obrovské dubové dvere. Bude to maličká iskra, ktorá krok po kroku sa stále približuje k mojej fľaštičke. Až nakoniec spadne. Nastane ohromný výbuch, explózia pocitov. Všetky končatiny mi stuhnú, zastavím sa a nebudem chcieť spraviť ani krok. Alebo len vzad. Nebudem chcieť vojsť, prekročiť prah nového obrovského dobrodrúžstva a moje myšlienky sa zamerajú len na minulosť, ako mi bolo krásne a nič nové nepotrebujem, nechcem.
Zo školy sa lusknutím prstov stane veľký húpajúci sa klaun s vyplazeným jazykom a nevkusne farebným oblečením. Jemne no drzo sa chichotajúc bude na mňa neustále upierať veľké guľaté očiská. To je moja nočná mora. Keď sa smiech obráti proti a nebude spolupracovať. Bude mi stáť v ceste. V ceste ktorú musím prejsť, prežiť a sám si to uvedomujem no veľká príšera, vysmievajúci sa klaun mi nepomôže, práve naopak. Keď tam tak budem stáť, ľudia prechádzajúci okolo do mňa budú narážať ramenami a diviť sa prečo nekráčam vopred. Možno niekto pochopí, alebo si všimne velikú nálepku na mojom čele. Len na chvíľu sa zastaví, zaspomína ako to bolo s ním no rýchlo sa prebudí z snov a jemu sa pravdaže obrovský klaun s úklonom uhne s cesty. To je môj strach, moja predstava a bláznivá fantázia. Podobne ako sny o kúpaní sa v arašidových chrumkách sa skončí a ja si po roku nálepku zložím z čela. No dovtedy budem žiť s predstavou veľkého, silného a zlého klauna.
Stephen King ich v jednej zo svojich kníh nazval Chechtači. Stotožňujú sa aj zo Shakespearvími príšerami fantázie, on ich nazval Prázdni diabli a dodnes sa mi v hlave vynára veta "Peklo je prázdne a všetci diabli sú tu." Lon Chaney by na záver povedal že "Nik nemá rád o polnoci klauna."
Denník
Komentuj
8 komentov k blogu
2
@narazuvzdornaa Od dnes chodím na Šrobárku v Košiciach. Neviem či poznáš, podľa phofilu bývaš niekde hlboko v riti, čo môžu byť Košice ale aj tisícky iným miest
A musím pochváliť tvoju prezyvku
A musím pochváliť tvoju prezyvku
3
DO kýblika, aj ja! Ten popis mi pripadal extrémne podozrivý.Do akej triedy?
Napíš svoj komentár
Keď som dnes ráno uvidela hlúčik striehnucich a hodnotiacich štvrtákov, takmer som sa otočila a ušla.
Zámoček z pálených tehál, to znie presne ako naša kafilérka, kam chodíš?
A ten obraz klauna ma bude ešte dlho prenasledovať..
Už len štyri roky..:´(