Ako kvety ukryté v lístí, dívajúc sa do oblakov. Hľadajúc dobro v tých nesprávnych ľuďoch. Akí sme to naivní, mysliac si že nás prekračujú v tichosti lúčneho vánku. Sme skazená mládež, proroctvo Tibetu v konzerve. Nekončiaca zápalná šnúra. Dívame sa na oblohu, sledujeme vtákov, snívame o voľnosti. Sme chytení, koreňmi hlboko v zemi. Držia si nás na špagáte. Klaniame sa mesačnému úplnku. Spíme. Týčime sa a padáme. Pravidelne dúfame vo východ slnka. Sme prekliatím jarného dažďa. Spútaní v náručí, zviazaní reťazami kovanými z dúhy. Dvaja v strede samoty. Sympatickí, blúdiaci v plantážach obilnín. Hnojení zúfalstvom nekonečna. Ničení vlastným takmer dokonalým zväzkom. Neustále sa zvádzame a zrádzame. Kolobeh. Udupaní konským záprahom, kosení žiaľom promiskuity. Ďakujem... Zas sme si dokázali, že sa máme radi len preto že si ubližujeme. Mesiac sa zvrtol do kosáčika. Spíme a snívame...
V čerešňovom sade, v očiach dospeláckeho poňatia, takmer bezvýznamná snaha o nápravu. Milovaním sa hľadali, sklamaním sa stratili. Dozvedajú sa o poriadku, o strachu z výstrednosti. Prílišnej sebaistoty. A nakoniec, ako sa tichomorské prúdy stretávajú, ako Turci mátajú poníky, ako kvety počas MDŽ. Zvykli si na pijatiku, zvyknú si aj na seba? Povýšení do šľachtického stavu dedične, záujmom o umenie, prehliadajú technické smery, zlúčiteľné či nie s riskantnou hrou o nadvládu nad týmto mohamedánsky ochudobneným sveto-stránim.
Je im niečo odcudzené, verejnosť a podstata spolužitia zatienená zlým príkladom sparných dní. Je im niečo cudzie? Opovrhujú zúfalstvom, bezvýznamným kajaním odčiniť sa nedá ich časť sľubu. Ale spletitá to krása neviditeľnosti dotykov. Keď sa zrakom stretávajú, zapýria a podlomením pier v nejednoznačné úsmevy zdravia. Majú na výber? Majú tú moc ovplyvniť spoločnosť inak než príkazom, keď práve to od nej očakávajú? Tajomnosť je ich jediným dôkazom, že mávajú a prežívajú tú krásu len sami, dvaja, v tichom ústraní prehreškov priateľov. Keď sa smelosťou považuje ponížiť, keď sa predbiehajú trúfalosťou nadávok a svojím duchovným útlmom ničia na čom oni stavajú. Sú tým čím sú. Zmierení a nevýslovne šťastní, že ich predbehol osud nedočkavosťou. Že ich stráži a neustále im to pripomína. Sú vyšší, väčší, vôľou polobohovia.
Sú to páni slova, pochopením vyzretí a retrográdnymi možnosťami poučení, že nie je to tak zlé. Naopak. Je to dokonalosť, ktorá mnohým chýba. Sú jednoducho skvelí.
Nemáte dojem, že chyba je vo vás? Že sa snažíte presvedčiť sami seba, že niečo, aj keď perspektívne chybné je v skutočnosti lepšie len preto, že spĺňa väčšinovú podstatu. Je to v tom, o podstate. Pretože tam kde vy vidíte rozdiely. Oni to zrovnávajú.
Milovanie nadobúdajúce silu rozkoše. Keď sú telá magicky spojené, keď opantaním posúvajú sa hranice možného. Keď večnosť nikdy nebola kratšia, pretože len chvíľu trvá. Keď slzou končí sa rozlúčka. Keď sa zo snov skutočnosť stane a človek, ktorého nadovšetko máš rád je s tebou a ty s ním. Pretože to je to rovnaké. To je tá podstata, ktorej pochopenie mnohým chýba.
Premýšľam. Sme nemorálny zhýralci plachtiaci vo vymyslenom svete nedokončených snov. Sme disidenti vlastného nešťastia čakajúci na démona nevysloveného. Sme otroci produkcie myšlienok spoločnosti. Sme potomkovia nechcenej tradície. Sme krvou i soľou zúfalstva. Sme výrazným prvkom, sme jedinečným vlastníctvom, nevoľníci duší, telom, divoko zblúdeným v smrade života. Páchame delírium, ničíme pokoru, zbrojíme nemluvňatá. Sme tým čím chceme byť. Skrýšou pochabosti, odložený vo víre kajúcnosti. Predstavitelia obetí rasistov a tvrdohlavo sŕkajúc snoríme v príbehoch tak odlišných od tých, ktoré si vytvárame navzájom. Sme si vzorom. Ide o viac, nie sme sami, je nás mnoho. Všade. Dôverujete nám, predsa sa staráme o vaše brady! Ja a Ty. Kríza zničujúcej anonymity. Chceme byť viac, posudky nezvládame, teória nám nevyhovuje. Taká je skutočnosť, chýbajú nám však alibi. Nenávidíme vás, zbohom.
Karol, sentimentálny charakter posledných dní s vyhliadkou na budúcnosť postačujúcou pre jemný náznak úsmevu a žiaľbohu aj neprítomnosť či prílišnú trúfalosť vonkajších vplyvov ma prinútili spoznať opačnú stranu. Podľa mňa tú temnejšiu a nepríjemnejšiu. Vždy ma ale poteší pozvanie na tresku s dvoma rožkami začínajúce tou nám dobre známou otázkou: "Červené či biele?" Nebaví ma však pojedať čokoládu a prizerať sa na nevinnosť týchto dvoch, na pohľad nepatrných, ale v skutočnosti odvážnych postáv našej spoločnej histórie. Je to signálom nezáujmu a rovnako aj prvým znakom konca. Viem že sa v skutočnosti môžem mýliť, je to viac než pravdepodobné. Ale prečo aspoň neskúsiť bojovať za niečo normálne?
Nezabudni nakresliť, odpovedaj celou vetou a do tretice, teším sa na zajtra.
Tibor
Karol, sedem krát za sebou som si kýchol. Pripomenulo mi to noc, keď sme sa prvýkrát stretli. Bol večer a husto snežilo. O takomto čase by bolo plno, no v tomto počasí ani živej duše. Sedeli sme, oproti, každý sám. Dobre viem čo sa stalo potom, nato asi nikdy nezabudnem, ale ťažko to popisovať neprítomnému. Prejdem radšej k tomu, že so spomienkou na ten deň som si aj uvedomil ako dlho sa už poznáme. Keď si odmyslíme tie teatrálne monológy počas našich tematických večerov, keď zanedbáme piatkové dišputy, koniec koncov, máme my vôbec vôľu pokračovať v tomto tajuplnom zväzku, naschvál som použil práve toto slovo, pretože konkr... Pretože máme poznatky o tom, ako sa ľudské chovanie môže zásadne zmeniť a pritom spomenutím týchto zákonitosti, takpovediac prírodných a prírodou rešpektovaných, nepatrične ale konáme v zásadách tej najvyššej morálnej a etickej slušnosti. Nebyť háčikov tvrdo zakotvených v ústave našej a ústavách ostatných štátov, akoby na základe historických zvyklostí, pravdaže pravda je úplne niekde inde, nebolo by konkretizovanie neblahé, naopak odmenené spoločenským zadosťučinením.
Dobre, sme v pasci vlastných. Neviem si to predstaviť, a to nebude chybou mojej nedostatočnej fantázie, ale skôr nedostatkom predstavivosti ostatných.
Dobre, nemám tušenie ako by to mohlo vyzerať. Nechápem ani ako to mám napraviť. Dokonca neviem ani začať.
Všetky moje úsudky začínajú na fakte, že to tak je a nijak inak. Čo ak nie? To nepoznám. Rýchlo skončím, lebo kritika sa viaže práve na prvý dojem, ktorým nedokážem nadchnúť realitu. Jediné riešenia vidím v odhodlanosti pokúsiť sa o dialóg medzi jednotlivými stranami. Začal som, teraz Ťa Karolko poprosím odpovedať a dokončiť interpretáciu.
Ahoj Karol,
Už dlhú dobu sa Ti snažím naznačiť, že by mal byť ten náš spoločný sviatok niečím výnimočný. Dúfal som, že prídeš nato, ako by sme si z neho spravili zážitok na celý život a nakoniec aj každoročnú tradíciu.
Dnes je piatok a tak ako každý bežný piatok, sedíme si spolu pri káve. Dívam sa okolo, deň normálny, takmer ničím výnimočný. Káva je skvelá, pravdaže najlepšia v meste pred deviatou. Hraješ sa s mobilom, pričom sa vo mne snažíš nabudiť dojem pokojného rána. Preskočím to trápne ticho, kým sa snažím nájsť slová, ktorými by som to ukončil. Stojíme vonku. Obidvaja žhavíme mozgy v tejto sibírskej zime. Máme však tušenie, že príde niečo zvláštne. Hrejeme prsty a pomaly sa hýbeme, každý svojím smerom. Nezabudli sme sa rozlúčiť, len nám to príde zvláštne, pokiaľ sa znova stretneme. Je piatok a ja sa snažím predpovedať budúcnosť. Potichu si závidíme že máme VV.. 50 centov je zanedbateľná čiastka a tak sa trošku nesmelo spýtam, i keď dobre poznám odpoveď. Nenašlo by sa stráženie aj pre nás? Je piatok, ako zväčša pripomínaš, je deň nenaplnených skutočností, intrigujúcich výpadkov a tajuplný čas praktikovania malomeštianských radostí. Ani tento piatok nebude iný. Až pokým tie radosti budú radosťami, pokým sa nájde 50 centov a pokiaľ sa stretneme pred deviatou a potom bez rozlúčky po polnoci. Budeme sa mať radi, budeme intrigovať výpadkami a napĺňať skutočnosti, VV.. Bez rozlúčky,
Tibor
Milý Karol,
Znova je piatok, ale tak trošku iný. Znova sedíme oproti sebe, pijeme, "žúrujeme", ale niečo je zvláštne. Vieš že každý štvrtý človek otvára neustále chladničku aj keď dobre vie, že tam nič nie je? Ale čo keď? Stať sa môže hocičo ale tak či tak sa nestane nič. A premýšľal si už, že nám tá chladnička dochádza? To mi možno aj na tom vadí najviac.
Dnes je piatok a mňa už nebaví Ti to stále pripomínať. Naučil som Pascala čakať. Vieš, že je to taká rutinná záležitosť, ale keby nie ja tak nikto. Až sa hanbím zaňho, nie zaňho pravdaže, že nechápe čo sa v tomto svete deje. Bude však pripravený, bude čakať, keď to raz zistí.
Mám jedno prekvapenie. Viem, že keď sa na mňa dívaš, premýšľaš o tom čo píšem. Tiež tak premýšľam, keď píšeš Ty. Dnes Ti to ale ukážem. Ba čo viac, budeme písať spolu. Prečo nie, keď nám to tak ide?
Mám na teba veľmi záludnú otázku. Poznáš dvoch ľudí, bývajú spolu, majú sa radi no v jednej chvíli sa nenávidia. Tá chvíľa prichádza pravidelne, nedá sa jej vyhnúť ale predsa nevedia kedy príde. Nevedia sa na ňu pripraviť. Nevieš, ktorého poznáš lepšie, nevieš kto je s tebou väčší kamarát. Otázka znie: "Čo by sa stalo, keby sa nikdy nestretli?"
Karolko, odpoviem Ti rovnako. Máš dve ruky a dve nohy. Dva páry. Keď jedna robí jedno, druhá druhé, prečo sa nesnažia všetko robiť spoločne? No pretože sú rovnaké. Tak či onak, jeden s mojich priateľov je buď egoista alebo pokrytec. Zistiť, ktorý to je, to bude tvrdší oriešok. Nemám poňatia kedy príde tá chvíľa, viem však, že sa obidvaja nenávidia rovnako. Nikto nemôže začať sám od seba a tak egoista sa správa podozrivo, no neutrálne voči mne. Horší by bol pokrytec, ktorý ma však netrápi, rovnako ako ten s vysokým libido. Práve toho druhého mám radšej, pretože všetko skrýva a bojí sa mi priznať. Toho druhého poznám lepšie, dôverujem mu a svojim spôsobom, je to jediný človek, ktorého budem počúvať. Viem, že čokoľvek robíme, robíme to rovnako, a či to prirovnám k rukám alebo nohám, hýbeme sa správnym smerom. Čakám od neho veľa, on ma pravidelne sklame. Je to chvíľa keď ho nenávidím, no stále ho mám rovnako rád. Neviem kedy to je, vie to iba on. Povieš si, že to je paradox, no ja viem že som stále ten lepší. Vždy to hravo vyriešim, tým že spravím opak toho čo by som očakával, a on musí spraviť to isté. Som ten lepší, som egoista, teba Karle mám možno radšej než seba a preto súčasne aj pokrytec.
Nevadí mi, že je egoista, vadiť to môže len tebe. Keď jeden nenávidí druhého, ten ho musí neznášať rovnako. Ale aby som Ti odpovedal na otázku. Keby sme sa nestretli, bola by to bieda. Stručnosť nie je moja prednosť, ale tak typicky, pre mňa pokrytecky. Je to stále ako s tými rukami, človek s jednou, aspoň neotvára tú chladničku tak často. Narodí sa s prirodzenou trpezlivosťou a čakanie bude jeho výhodou. Vie, čo je dnešný svet, a je pripravený. Ja mám ruky dve, poznám Teba a možno ma čakať naučíš. Zatiaľ Ti môžem povedať, že som nakoniec rád. Rád VV.. A rád, že Ťa poznám. S pozdravom,
Tibor
Milý Karol,
mám to. Na všetko som prišiel a stačil mi jeden večer. Čo, preháňam. Päť minút. A spáchal som niečo prekliate dobré. Hýrim nápadmi a neušetrím ani teba, neboj sa. Takmer ako vystrihnuté z ospalej diery mojej fantázie. Stínam hlavy a nebojím sa následkov.
Tak za prvé. Mám samotný začiatok. Pomaly ale isto sa to bude rozbiehať a na konci? No jednoznačne to už nejak zakončím. Mám aj také tušenie že nič viac nebude treba, lebo tvoju gitarovú jedinečnosť a BrumBál môže pokračovať.
Za druhé, prešiel ma ten typicko obsesívny komplex. Ten, ako sme to po domácky nazvali, psychodelikt. Obdivujem sa stále rovnako, to nepopieram, ale už viem, že trošku mi k tomu dopomáha to moje povestné šťastíčko.
A finalisimo, za tretí, mám sa fajn, vianoce fajn, silváč fajn. Je vôbec ešte niečo čo ma dokáže tak deprimujúco poraziť ako vv.. To, že si dávame krycie mená, že túžime po rovnakých a rovnako aj odmietame. To, že si nemáme čo závidieť, a že si predsa závidíme. To, že si navzájom klameme a to len preto, že pravdu dobre poznáme. To, to všetko a ešte oveľa viac čo o sebe vieme, ma ešte nedonúti premýšľať o povahe a hlavne vklade, ktorý obaja vynakladáme na pár minút čumenia si do zrenice. Ach, bohapustá to lož. Samozrejme, že blbému každý blbý. A nemysli si, že to ešte neviem. Ale ako keby to bolo všetko naprogramované. Máme sa my ešte vôbec o čom rozprávať? Dobre, zadrž, nemusíš mi liezť na nervy.
Tak to ukončím dnes, neobvykle. Veľmi stručne a pohodovo, nech si nelezieme do zadkov.
Maj sa fajn,
Tibor
Ahoj Karol,
mám taký dojem, že.. Dobre, vezmem to od začiatku. Bola taká popoludňajšia hodinka, siedmeho apríla. Už vieš? Cont... Sedíme si na múriku, ako obyčajne, ale zrazu taký neobyčaj. Sedemnástka, takmer blondína v nej. Zmráka sa, nastúpime, sedemnástka Ťa spoznáva. Ja mám dojem, že, že sme sa niekde stretli. Len tak mimochodom, aby bolo, pozdravím. Keď zdravím, tak už odzdravujem. A nakláňa sa, tá sedemnástka, vlastne oboje. Ku mne pochopiteľne, nebadane vložený sarkazmus. Mala v ruke, vlastne ešte vo vrecku ale pchala mi do ruky, hento... Takto Ti to aby to bolo beztrestné, mieškovo, zelenô... Nestačím sa diviť. Zazerám na okolosediacich, na Teba, na ňu. Ale beriem, čoby nie?! Schovávam, i vrecko, i vrecko vo vrecku. A tak ma to teraz napadlo, že sme si sľúbili, na Nového. Nebolo. Teraz však neviem či Nový alebo nový sme spomínali, keď sme sľubovali.
Tak si prajem, nech si tuna. Hľa, uložil by som si ťa do kresla. Vypratal som, povysávať som nestihol. Len tak naoko, aby Ti tu bolo fajn. Aj som premýšľal, že prekvapenie mi vystrojíš ale Ty nie. Smutný však nie som. Viem a dúfam, pevne verím a zaprisahávam sa, že bude čo nebolo. Že z nového dáme čoskoro, už bude neskoro, ale bude. Ale nie to som chcel.
Premýšľal som, takmer celý deň, pozor. Koľko ľudí by sme sklamali a koľkých by sme mohli. Koľkých by sme vedeli sklamať a koľkých chceli, či skôr smeli. Je to taká malá hra, také monopoli zo životom. Investujeme a my dvaja musíme vyhrať džekpot. Krásne slovo čo? Tamrielu sa mi zachcelo. Ale k veci.
Znova "vieux souvenirs". Pamätáš na lavičke, myslím, že sme boli sami. Alebo tam bol Aďo s Maťom, ktorým možno niekam odbehovali. Ale vo chvíli, keď v rádiu hlásili, že na ceste je mŕtvy chodec. Pamätná to hláška, sme sa smiali, že stromy nejak klesajú k vode. Neviem presne akú vodu sme mysleli, čo za rádio sme počúvali, ale viem, že sme sa stretli po prvý krát, tak ako sme sa mali už dávno. Páchnuc divinou, sme žuvali a žuvali lebo Ukrajinci majú iné, všakovaké techniky. A v ten deň som Ti spravil tú fotku na paneloch. Á, asociácia, dnes som ju videl a viem, že som vyhral tú stávku. Vravel si, že pravdu povediac povieme pravdu práve v pravé poludnie včerajšieho dňa. Ďakujem, po výhru si prídem, keď ma prekvapíš, alebo keď prekvapím ja Teba.
NonCont... Dnes je prvý deň prvého nového roku čo, vv.. Mám sa fajn, Ty rovnako. Tak čo? Predĺžime stávkové obdobie, zvýšime džekpot? Krásne to slovo. Alebo sa vytlačíme na všetkých priateľov, odídeme do kubánskeho pohraničia a začneme pestovať zelenô? Nie, mám lepší nápad. Vložil som všetky nádeje do odložených centíkov. Môžeme sa prekvapiť, tak naraz, súčasne. A zadovážiť si, vv.. Myslím na Teba, myslím na seba tiež, mám dosti,
nech ťa sprevádza duch hojnosti,
zabudni na radosti, radšej pôsti,
hrdzavejú Ti kosti,
starý môj, trepem sprostosti,
Tvoj, svojím spôsobom sprostý,
Tiborko
Milí Karlík,
neviem či ma berieš s dostatočnou rezervou. Takže začnem pekne, z kraja. Mám pocit, že som Ti nevrátil čo som mal. A keď nám naozaj ostáva tých pár hodín života, skúsim to všetko napraviť. Dnešok dopadol tak, ako som očakával. Znova si bol skvelý, znova si ma presvedčil, že si na toho Ježiša odo mňa darček zaslúžiš. Idem sa ešte pohnevať, lebo som si myslel, že mám nárok na viac, ale Ty si si všetko zrátal dopredu. Nechám to na Teba, či a ako sa mi odvďačíš. Ale ešte ak, tak sa stretneme na prechode, už toho roku "nového".
Neprajem Ti krásne, ale krajšie. Nie šťastné, ale šťastnejšie. Lebo spolu už šťastnejší byť nemôžme a čo by to bolo za prianie, keby sme ho mohli tak jednoducho splniť. Snažím sa Ti povedať, že.. Akoby som to, hm.. Že som už pomaly zabudol aké to bolo bez Teba, že už pre mňa nebudeš Karol, pretože, povedzme si rovno, čo je to za smiešne krycie meno. Mám nápad, čo taký snehuliaci robia v lete? No áno, roztápajú sa. Ale ja si myslím, že sa skrývajú. Čo by to boli za snehuliaci, keby neexistovali po celý rok. Prečo sme snehuliakmi? Chápal som to, aj teraz mi je jasný ten prvotný dôvod. Ale, veď sú Vianoce, nikto nás predsa neukameňuje. Aspoň myslím. A viac, nechcem.
Beriem späť, môžem byť šťastnejší. Len či nám to ostatný dovolia. Dobrá správa. Nechcem ani pomyslieť, čo sa stane. Ach, tak či tak. Mám sen, idem si za ním ako vždy. Prvý krok, druhý, a tretí má len čaká. Keby som sa smel aspoň zastaviť, spýtať sa na názor. Ale strachom nič nevyriešim. Idem ďalej a všetko ostáva rovnaké. Nakoniec sa však vyskytne príležitosť, a tých tu bolo, ale nič. A nič, a nič.
Bol som dnes, vieš, tak klasicky v myšlienkach. Tá Narnia, ako to krásne nazývame. Ťažko sa mi ostávalo, lebo to bolo práve predo mnou. Len tak sa dívam, tak rastiem na egu. A klasika, a nič. Nenávidím keď sa na nich musím dívať. °urva to je. Ale viac Ti povedať neviem. V denníčku som sám sebe pánom, kráľ veľkomožný. Ale je to už zopár strán dozadu. Môžem pokojne zvýrazniť to zopár. Pretože som zas zostal ako octanisko-strnisko.
Veď sa vieme porozprávať, veď si vieme porozumieť ako to že to nie je cítiť z okolia. Tak sa snažím si to uľahčiť. Aj teraz aj veľakrát predtým. Listárnička je plnučká. A prvýkrát sa cítim trápne, už to ani nie som ja. Len aby si to pochopil. Nemám to rád, rovnako by si to nenávidel aj Ty. Veď som Ti určite rozprával tie poškolské večery, prsnaté blondsky, tráva (žiadna sláva), masky, špagety a mastné rezne, á bičík. Legenda pokračuje. Ale nedospeli sme? Veď tie reči. Mám toho všetkého dosť.
Všetci sú to namyslený pokrytci. Vidia len úsmev na tvári a nechápu, že optimizmom sa riešia pravé problémy. Nie také malichernosti. Veď majú to tak jednoduché, lusknutím prstov by som vedel kráčať v ich vodách. Zo zavretými očami, krájať vzduchom, tu aj tú. A oni? Snažia sa zveličovať. Vyplakávať sa, jeden na druhom, jeden pre druhého. Nemám náladu a chuť to riešiť, pretože očakávam, že mne rameno nikto neponúkne.
Ale veď ma poznáš, jeden z mála, možno si jediný. Vieš, že sa neviem sťažovať, že som zo všetkým zmierený, že mám na háku tie ich maličkosti. Len sa pekne usmievaj, Borisko, toto si vždy v duchu hovorím. A rád by som povedal niečo úplne iné.
Nechápem ako to všetko dokážem, tváriť sa, len prechádzať okolo. Ale keby oni vedeli, keby videli. Bože, akú mám chuť, zapálim a krúžim.
Aspoň mám tu školu, ľudí, zodpovednosť, ako ju ja milujem. Nič sa nevyrovná tomu pocitu. Ale neviem či mám brať vážne, že každú chvíľu. Žiarim (ako krásne nám ide tá frazeológia), čakám kedy to môžem vykričať. Keď sa vidíme, keď sa zakrádam. Keď vie že tam som, keď sa snažíme neukazovať. Potom zas zaskočím do tej školy a zabudnem na spoločné večeri. Veľmi sa mi pravdaže nechce rozprávať všetko ostatným, veď mám Teba. Ale nezbláznil som sa. Keď hej, tak do jediného.
Pondelok mám voľný, svokrovci sťahujú susedov a ja mám krásny deň. Masky, á bičík. Žeby sa nepovedalo.
/Snehuliačik môj, keď ešte vládzeš, zastav sa. Lebo keď to práve čítaš, viem, že lapáš po dychu. Zadrž, predkloň sa. Yes, trapas numero uno. Len žartujem človeče, čítaj ďalej./
Pamätáš si tú večeru. Videl som ich všade okolo a myslím si, žeby sme mali. Skôr či neskôr, tak prečo nie teraz. Veď slniečko nám presvitá cez obláčiky skla, mám župan, sedíme, hladím ju po prsiach. A stačilo, umyť zuby a spať. Nechcem vyzerať ako nekompletný, prepáč nekompetentný, ale mali by sme. A bodka, veď pravda víťazí. Máš rád predsavzatia. Vieš kam tým mierim? Máme čas, môžem si to rozmyslieť. Len či práve to je naša pravda. Či ma niekto naschvál nepodvádza. Ako tá +urva. Zavolám si, veď krásnejšie mi nebolo od tej ťažkopádnej výpravy do tichomoria, keď sme len objavovali náš spoločný potenciál prežívania.
Tak ešte raz, môj snehuliačik, prajem a z celého srdca si želám, aby si dostal to čo mám na mysli. Aby si neľutoval, nespanikáril, nestál v úzkych, a pravdaže vlažných. Ponožky a poštové zloženky. To je pravdaže taký krycí manéver. Snáď bude priestor milostivý, snáď sa nás zastane parochňatá starenka Helen. (Máš pravdu, je stále vedľa mňa, tá @urva. ) Máš pravdu, je stále vedľa mňa tá moja milovaná, moja svojim spôsobom nasprostlá a deprimujúca spoločnosť čiernobielych. Bielogvardejci, moskovský pešiaci s ideológiou odporujúcou naše spoločné, naše nekonečné a heh, zasnehuliačené.
Prosím aby sa stalo aspoň pol slova skutočnosťou, chcem nádej a som trpezlivý. To prajem aj tebe, trpezlivosť. Chcem ako sa volá do hory, tak aby sa z nej rovnako ozývalo. Nechápem prečo musíme byť rozdielny, veď som oveľa lepší než ktokoľvek z nich, tých zväzákov. Tep mám rovnaký, zuby ma pobolievajú tiež, na pätu dostupávam, integrály nezvládam, tak mi povedzte PREČO? Nejak vás nie je počuť. Nemáte snáď argumenty? Nie, viete len nenávidieť. Špiny komančské, tajný pätozmrdi. Proste a jednoducho a najkrajšie, #urvy.
Tak sladké a veselé,
smiešne a vyspelé,
krásne a ojedinelé,
ľahké a skvelé, smelé, bdelé a utkvelé.
To všetko ti prajem, vrele.
Tibor
Ahoj Karol,
mám jednu otázku. Ako sa Ti to podarilo? Viem, máš prirodzený talent. Ale necháp ma zle, je toto vôbec možné? Mám ešte jednu otázku. Mohol by ma to naučiť?
Začalo to asi pred týždňom. Stojím zo zatajeným dychom a nenápadne ťa pozorujem. Čo chceš, to máš. Máš aj môj obdiv. Je hlúpe tváriť sa, že Ti nezávidím. Takáto rošáda sa nevidí každý deň. Bola sobota a Ty, znova ale úplne inak. Chcelo sa mi kráčať ďalej ale niečo mi nedalo. Vieš že si nepamätám mená, ale tú tvár som mal ako vyrytú do pamäte. Prekonal si všetky moje sny a aj keby som bol Tebou, neviem si to tak užívať. Bolo ich päť a Ty, deň po dni, si ich mal na nitkách. Tie ťažkopádne večeri plné myšlienok. No lusknutím prstov, ako šelma loviaca korisť.
A ja nesmelo. Smiem sa aspoň prizerať? Z vrátnice Ťa vraj videlo a echo podalo. Mal som ja všetky predpoklady a chcel som zaujať. Prepáč, trepem. A tak začnem odznova.
Vieš, všetko je kvôli tomu, že mi je smutno za tými starými, dobrými. Netočilo sa to všetko, pekne pokojne stálo a nikoho nezaujímalo. Mal som, mal si aj Ty. Nikto nečakal, nádej nebola. Skúsme sa aspoň tváriť, že to tak nieje. Povedzme že máme 12. Nie, to by sme sa nepoznali. Máme 22. Ja som Ty a ja mám ruky vo všetkom. Kráčam po chodbe a nebyť okolitej reálie, nepoznám priateľov, nepoznám známych. Poznám len jednu osobu, ktorú volajme X. X je také neutrálne, nikto nič netuší, viac ani prezrádzať netreba. Pousmejem sa na X, pohladím po tvári a čakám na odozvu. Znovu, spomeň si, že máme 22. Svet je niekde inde, v úplne iných sračkách. Nerád používam takéto slová, nenúť ma to opakovať. Tak tam len stojíme, ja a X, a nič. Toto je to čo chcem. Aspoň pohladiť, aby vedeli, že aj to čo sa javí konvenčne, tak je niečo úplne iné. Niečo, podľa mňa krajšie, seriózne zaľúbené.
Bola nedeľa a ja som konečne nestretol X. Neviem, nie žeby som nechcel. Naopak. No čakal som pascu. Smola, odišiel deň ako každý iný. Netvárim sa že X nevidím. Nepoznáme sa a tak sa aj správam, ale denne zaspávam s pocitom, že to čo robím je proti pravidlám. Dovoľ aby som Ti to vysvetlil. Ja s X trávim dosť veľa času, vieš, veď vieš. Potom sa rozlúčime a od tej chvíle sú z nás dvaja neznámi. A presne to ma serie. (Druhý krát a dosť!) Nechcem nič viac, len aby som kráčal po tej chodbe a stretol X, ale trochu inak než doteraz.
Dostávam sa k pondelku. Videl som Ťa a s Tebou išlo aj X. A preto tak rozpačito. Či mám vôbec nárok niečo hovoriť. Či vôbec o ničom tušíš, či sa nehneváš (viem, že nie), ale že či to nenecháme obaja tak. Na náhodu, vieš, zajtra je utorok a X môže stretnúť hociktorého z nás, alebo aj nikoho. Tak nech.
Tibor
Ahoj Karol,
chcel si vedieť aké to bolo. Na začiatku nevieš čo robiť, iba chodíš okolo, prizerajúc sa všade prítomnému chaosu. Stretávaš ľudí, každý od teba niečo chce, každý niečo potrebuje. Ty nikomu nevieš pomôcť, odvolávaš sa na niekoho iného. Len tak blúdiš, snažíš sa dostať na nejaké pokojné miesto. Keď sa zmieriš, že ho nenájdeš, otvoríš fľašku a s hlúčikom priateľov okolo popíjaš, rýchly tu, rýchly tam. S ubiehajúcim časom príde ďalší level. Každý pochopí, že to už lepšie nebude, že urobil maximum. Všetci sa pomaly zoraďujú, hlavami blúdia všemožné myšlienky. Je všetko OK? Kde máme kytice? Kytice sa nájdu. Kde je henten, kto je tamten. Dvere sa pomaly otvoria. Cítiš jemný vánok, počuješ oslavnú pieseň a kráčaš rad radom dnu. Sála je plná stojacich, radostne tlieskajúcich ľudí. Všadeprítomná elegancia a slávnostnô. Reflektory svietia priamo na teba, nič nevidíš, len chrbát chodiaci pred tebou. Snažíš sa držať krok. Realitu ti pripomína len ruka zavesená o tvoje rameno. Premýšľaš o krok dopredu. Všetko rovnaké ako vstup gladiátorov do arény. Vymámiš sa z preblikavajúcich fotoaparátov, vyšľapeš päť schodíkov a zastavíš sa čelom k publiku. Rýchle si nájdeš rodičov a iné známe tváre. Záchytné body. Zasmeješ sa prejavom, ktoré sú ako vystrihnuté z Tvojho života. Stojíš tam a po každej fanfáre hádaš čo bude ďalej. Ešte nejaký krátky vtip zo spolu-stojacimi, rady sa rozkročia a ty kráčaš napred. Jemný úklon. Vieš, že sa nemáš dívať na ruky profesorky pripínajúce ti stužku. Ty sa predsa len rýchlim pohľadom presvedčíš, že ju máš. Zatrasieš rukou, znova úklon a rýchlo sa schovať na miesto. Si znova v šatni a vieš, že všetko je tak ako má byť. Dáš si jeden, tešíš sa na program. Si znova v šatni a vieš, že všetko bolo tak ako má byť, ideš si zatrsať. Ješ predjedlo a vieš že ťa nezasýti, pohár bieleho. Pohár červeného, jedlo - rovnako nechutné, pohár bieleho. Smeješ sa, bavíš sa, rozprávaš sa, jedna ciga, fotíš sa, častuškuješ sa, ciga, tancuješ, balíš sa, piješ a piješ. Je 8:14, si doma v posteli a pomaly zaspávaš.
Karol a tak to bolo,
Tibor
Ahoj Karol,
znova pociťujem takú nostalgickú chvíľku. Pamätáš na horolezeckú skupinu doktora Mengele? Pravdaže rečnícka otázka. Ako by sa dalo zabudnúť na to tričko s nápisom tričko. A senilitu "moskovských colníkov". A a pani s monotónnym pokluso-krokom. Ťuk ťuk, bam... Doteraz mi znie v hlave. Zoznam kandidátov na registrované partnerstvo, mobilita smelého zajka v Afrike a najviac, veď Ty vieš ako ešte vysoko, snaha potemkinovských zväzákov získať metál za nekonečnú krasokorčuliarsku zostavu parafrázujúc divoké kačky za úsvitu. "Smiem?" Nesmelo som sa opýtal a na odpoveď som nemusel dlho čakať. Bol môj, vlastnil som ho, tak prečo predstierať slušnosť? Ale smel som. Zatvoril som oči. A uprene sa díval na vlastné viečka z vnútornej strany. Dlho som čakal. Čakal som všeličo, ale to čo nastalo sa nedalo predpovedať ani v najmorbídnejších snoch s erotickou tématikou. Slovom klasika. Prišiel, videl a zvíťazil nado mnou. Nebojím sa povedať že som bol znásilnený. Ale, Tebe to už nemusím opakovať, veľmi rád sa k tým okamihom vraciam. Bolo to niečo iné. Zaujímavé, pre normálneho človeka nepríjemné. Nesnažím sa si odporovať, keby len to môj Onkle počul, ale viem že nebyť toho grandiózneho finále s fanfárovým oslavným popevkom, do teraz si to nepamätám. Smiechom sa neskončili akt ale aj celý večer. Tobôž ešte navrhovať opáčko by bola drzá pripomienka, rovnako ako výrok spomínaného doktora pri prechádzaní priesmyku, z ktorého sme mohli nebadane preliezť do lesov a hájov Narnie. Doslova Ti to neviem citovať, ale narážal práve na náš... Akoby som to len, "chtíč" po niečom nepriamo posvätnom, ba nebesky krásnom. Ale ako to že sme stihli recitál o pol ôsmej, keď sme tempom ala záujmovo sledujem okolie, prekročili prah divadelného átria a milostivá (nekomentujem svetovú epizódu jej zrodu) ráčila presunúť rúčky jej veličenstva a podať nám prikrývku do tej chladnej, októbrovej noci? Viem, že nám odbíjalo, že nám ešte trikrát zvonilo. Celá, pol, celá, pol... Áno, pol ôsmej a my sme sa stihli ešte počas vymýšľania skratiek, neskôr výhovoriek, dvakrát vrátiť. Zničujúci pocit, keď nechápeš vlastného seba. Viem, Ty máš také rád. Záhady. Ako dávno odložený prípad záhradného strašiaka Robinsona. Ťažko povedať, čím nám táto nonšalantnosť zabránila vtedy dokončiť začaté, no spomínam si, že som Ti volal raz, potom druhý a SMSku som skončil písať pri vete - Ani poriadne nevošiel dnu a už sa ponáhľal von. Práve v tom okamihu mi zavolal ten pán "majteľ" s internou prezývkou Gejza. Zanôtil štyri slová a ja už vedel, že ide o vyhrážku. Odpovedal som mu troma. "Volím si zodpovednosť." Pravdaže, vtedy to bol zámer, odradiť ho nezmyslom. A už sa mi vybavuje prečo mi na rozum prišlo práve toto trojslovie. Voľby, snem ignorantov. Gejza nebol účinkujúci, dokonca ani prezerajúci. Preto ma neprekvapila jeho krátka ale výstižná strofa poľského hymnusu - Mazurek Dąbrowskiego. Nebol by to on, keby na nezmysel nenašiel správnu otázku ale konkuroval väčším. Vtedy som zložil telefón, pamäť mi ešte našla obraz nástenných hodín. Presne tých, ktoré si transformoval na digitálne. A po tvojej oprave neukazovali čas vôbec. Ale čas, to nebolo to podstatné. Lebo práve v skle som zbadal odraz svetlej pleti postavy postávajúcej za mnou. Nebol to Gejza, nebol to ani Robinson, ani iný predok poľského národa. Stál si tam Ty. V ruke držiac golfové loptičky z Tvojej dennej šichty. A viem ešte že si sa usmieval. Občas spestrím túto historku tým, že si žongloval, no tentoraz sa držme faktov. Stál si, v ruke loptičky a ja som presne vedel načo myslíš. A čo sme nestihli dokončiť v ten osudný večer. Večer poznačený záhradným strašiakom Robinsonom. Tak to je, Robinson, lebo synoným sme vymysleli dosť ale Robinson bol jediný, ktorý vytrval. Preto mu patrí moja vďaka. O tebe viem že si mu ďakoval pri výročnom plese inaugurácie strojvodcu oného... Vojtech? Vladimír nebol, ale V tam bolo určite. Lebo ich dvoch sme volali W. Škoda no, bol to jediný schizofrenik, ktorého som poznal.
Karol, prepáč, teraz si nespomínam čím som začínal tento list. Nebolo to nič dôležité, takže to ukončím rázne a vrátim sa k tomu pri tej tvojej inaugurácii.
Dopočutia,
Tibor
Ahoj Karol,
Ale že mi to trvalo, kým som na to prišiel. Ach, ta tak sme si, ja a Ty, zažúrovali a ja si to nakoniec vyčítam. Dobre som spravil, sen každého žongléra. Presne týždeň a mesiac úplne törött. Pravdaže, keď vieš kam tým mierim, hlavne kam. Parazit ok, klamár mizera. Paroh za parohom a potom niečo skúšaj. Sedem dní, jeden úspešný a ja si to nakoniec vyčítam. Dobre, mám Brumbála, som fajn. Skúsime nejaký update? Žartuješ, veď máme najkrajšie dni pred sebou. Spoko, mám jeden, ten ti však nedám. Môžeš stáť pod oknom a premýšľať, pretože ja sa neberiem tak vážne. Nemal som srdce Ti to takto, nakoniec sa našiel iný orgán. Dal som to SMS, mám navrch. Neobviňujem sa. Bóže, prečo som tak povrchný. Snaha bola, viem, nevidíš ju, ale priznám sa, bola. A zazdalo sa mi, že ti ukážem Brumbála, áno, znie to tak sexisticky, mať len tak kruto šikovného psíka, ale nechcem. Neukážem, nepredstavím, dokonca si ho schovám pre seba. Mám ho rád, máme sa radi, ja a on, a vieš Ty čo, dobre viem, že by si ho chcel. Ďalej len hawk, lebo sabotérov dilitujem. Louding, louding, louding..
Tibor
Ahoj Karol,
pokladám to za nezodpovednosť z Tvojej strany. Takto mrhať mojím úsilím. Ja sám som sa riadne vytrápil s vysvetľovaním tejto trúfalosti. Viem že si to spôsobil naschvál. Ani som neočakával, že ma budeš šetriť. Ale asi si bol sám prekvapený, že to skončí takto skvele pre Teba a tak zle pre mňa. Dostal si ma, pre tentokrát.
Bál som sa však viac toho, že Ti to už nebudem môcť vrátiť, pretože potrebujem od Teba jednu láskavosť. Môžeme sa dohodnúť, že si to zaslúžim. Vieš, okolnosti ma doviedli až k tomu, že môj súčasný stav visí na vlásku. Pokiaľ viem, v rovnakej situácii si bol aj ty. Ale nespomínam si ako si to vyriešil. Tvoja skúsenosť by sa mi teraz hodila. Poznáš to, keď Ti intuícia hovorí, že to nie je v poriadku ale prísľub dôvery Ti nedovoľuje niečo urobiť. Hľadáš si nezaujatého pešiaka a ja som si našiel Teba.
Prosím Ťa, tým že Ťa ušetrím trestu a na to mám aj oprávnenie. Situáciu Ti nemusím bližšie opisovať. Stačí len keď budeš v správnom čase na správnom mieste a mne stiačí len vedieť že budeš sám. Nerobil by som to, keby som sa nemal na koho takto spoľahnúť ako na Teba. Tak znova, prosím a zabudnem na minulé udalosti. A rovnako Ti aj ďakujem, pretože viem, že sa zachováš správne. Svojím spôsobom to už je vyriešené, len potrebujem vedieť ako to skončilo. Či to bude znova tak zlé pre mňa.
S pozdravom,
Tibor
Ahoj Karol,
dnešný deň je moje zlyhanie. Nemal som dosť pyšnosti v povahe a sám sa snažím zabudnúť na okamih, keď som Ťa skoro stretol ale zo strachom som sa tomu vyhol. Bohužiaľ, nemal som ani chuť na seba upozorniť, pretože dobre viem, že v podobnej situácii by si nechcel byť ani Ty a sám by si z nej vyliezol rovnako ako ja. Mojou hanbou však ostáva ťažkopádna trúfalosť chvastúnstva vrcholiaca práve týmto listom. Prečo trávim čas týmto nezmyselných hľadaním niečoho, čomu som aj tak veľmi ďaleko? Veď obaja dobre vieme, že svojím spôsobom porušujem to najzákladnejšie pravidlo a na druhej strane sa ho najväčšmi zastávam. Ja sám som si to vlastne vymyslel, aj seba, aj všetko ostatné čo medzi nami je. Veď Ty si svoje šťastie dávno našiel a dobre si ho strážiš. S rozvahou o ňom denno-denne rozprávaš, ako keby to bolo jediné čo máš a jediné čo naozaj zbožňuješ. Výnimočnosť tejto záludnej situácie teraz stojí na mŕtvom bode, hovorme mu bod B. Bodaj by to ani nebola pravda a len nejaká snaha odlíšiť sa, pretože to je mojím, dá sa povedať, hobby. Sám sa nikdy neviem rozhodnúť a čakám to od Teba, keď ani nemáš možnosti ako ja. Dnešným dňom sa začína potreba niekam zapadnúť a myslím si že Ty vieš ako na to. Nemáš možno talent na pravdovravnosť, ale dobre viem že úprimnosť nieje ani mojou silnou stránkou, hlavne v tejto veci. Keďže neviem či tento list čítaš, stačí mi aspoň pocit, že som urobil maximum aby som ti to dôkladne vysvetlil. Tak nech existuje spravodlivosť a sny sa stanú nočnou morou. Lebo mne je jedno akým spôsobom to všetko bude pokračovať, záleží mi len na tom ako sa to celé skončí. Otázku si polož sám a ja Ti na ňu odpoviem. Dva krát už Ti to opakujem, ona je niečím s čím dopredu rátam. Nebodaj si zabudol na tú minulotýždňovú noc? Ja ti ju teraz nebudem pripomínať, ale keď ma pamäť neklame, smiali sme sa obaja. A zas? Týždeň prešiel a ja mám byť tým človekom, ktorý nedbá na dobré rady, ktorý čaká na svoju príležitosť a na dosiahnutie cieľa zneužíva podlé triky? Nie, nemáš pravdu. Ja si len stojím za svojim. Bratia nebratia. Sedem dní je dosť dlho nato aby som vedel že tvoja myšlienka zapadla v prachu a čakateľov je niekoľko. Ale ja nehodlám pozerať na poradovník. Svoje chcem naspäť aj keby to malo cenu nášho priateľstva. A nepozeraj na mňa s krivými očami. Vži sa do mojej koži. Ty sám si to takto chcel a len šťastnou náhodou som z tejto maškarády nevyviazol ako najväčší blázon. Takto končí naša spoločná minulosť. Bol som k tebe férový a teraz ťa prosím aby som sa mohol na tomto niekedy v budúcnosti zasmiať. Bod B je len slobodné rozhodnutie, na ničím nezávisí, nie je to vôbec nutné. Ale ja viem že by sa mi žilo lepšie s vedomím, že je to za nami. Mám ťa však rovnako rád a nemyslím, že nám toto pokazí dnešnú noc. Tak sa s tebou aspoň na teraz lúčim s nádejou.
Priateľ Tibor
Ahoj Karol,
píšem Ti list ale nečakám odpoveď. Vychádzam z nostalgického povedomia a presvedčenia, že to čo sme spolu prežili si zaslúži komentár. Slová, ktoré práve čítaš majú svoj zmysel práve v tom, že majú pevný základ v našich spoločných spomienkach. Smelo môžem povedať, snáď sa neurazíš, že skutočnosť, že sme sa nikdy nestretli dáva tomuto zázračnému zväzku ešte väčší dôraz. Aj preto, že sme sa o to nespočetne krát pokúšali. Dôkazom toho je aj fakt, ktorý je nám obom dobre známy ale o tom som nechcel. Stále sa pokúšam spomenúť si na tú nezabudnuteľnú vetu, ktorú vyslovila tá postaršia, ctižiadostivá občianka, ako odpoveď na Tvoju, jedinečne dôraznú a svojím spôsobom exaktnú otázku na jej vek. Sám sa hanbím, ale pamäť mi nesiaha na tak dôležitý okamih, keď sme ju zo záujmom nám vlastným, počúvali. Pochabosť tých starých čias, je odrazom rozvážnosti dneška. Nebyť našich anonymných stretnutí, dodnes neviem kam sa podel zvyšok našej výpravy za tak ušľachtilým cieľom, ktorý mi je dnes rovnako neznámy, ako tá skôr spomínaná veta. Zázrakom si však presne vybavujem jej výraz tváre, keď si ju kolenačky žiadal o ruku. Vlastne, skôr o dlaň. Nebesá sú nám svedkom, že náš úmysel bol, skromne povedané, sviežo čistý. Nemám na mysli ignoráciu honorovaných pracovníkov mestského úradu, ale skôr naše rozpačité činy spojené práve s neznámou dcérou tejto pani. Neznamená to, že som sa rozhodol prijať ospravedlnenie mierené na poznámku o mojom panictve. Čo bolo, nebude. Akoby sa však mohla z tejto neviazanej dišputy stať tak veľavýznamná udalosť v mojom, a verím že aj tvojom, živote. Moje ďalšie životné smerovanie sa nieslo cestou, ktorú vytýčilo práve to odmietnutie z jej strany. Pochybujem však, že dnes by to bolo rovnaké. Dospeli sme, sme o niečo bohatší, možno o tie všade podceňované skúsenosti, neviem. Niečo však viem veľmi dobre, práve Tvojim pričinením sa zo mňa stalo niečo výrazne odlišné, než som pred tým večerom bol. Touto cestou a aj veľa inými, Ti a Tvojim nemilosrdným rodičom z čiernym humorom v krvi ďakujem. Nespomínam si na okamih, keď som to mohol spraviť osobne, takže len takto obrazne, v tvojom mene skladám klobúk z mojej hlavy za tvoju neúprosnú snahu dosiahnuť polygamiu. Ďakujem za tvoju súbežnosť myšlienok v tých rýchlych časoch nešváru. Nemal som úmysel sa brániť a z tvojej strany to bolo viac než milé postarať sa o slabšieho a viac menej znevýhodneného neznámeho. Zlom väz,
s láskou v srdci a pozdravom
Tibor
Slobodne a svojvoľne priznávam, sme žuvačkovo spriaznený bratia. Klebety nechajme stranou. Spoločne ujíždime na 61tke, bláznime a bláznivo spriadame vlastné intrigy, milujeme a nenávidieť sa budeme. My, smelí a tichí mušketieri. Pomocníci vlastnej fantázie, kreslíme, chameleóni potravinového reťazca. Sajeme, vysadený na sovietov. Kradneme, spoločníci kvapôčkovej infekcie. Blúdime, štrikujúc stieracie žreby. A sme to aj my, sedem-zmyselný, tajuplne počúvajúci, nepríjemne unavujúci ale predsa len svoji a ruka v ruke stojaci, zbraň hladením nabíjajúci, šteklivé metódy ovládajúci, vodotesne zvierajúci, lineárne zmýšľajúci, konvencie uzatvárajúci, mysticky tancujúci... A tak, senilne sa smejúci, ĽAVAČKOVÝ CHMÁTLAČI... (juj, a ešte mäkčeník)...
Efektivita nič nerobenia, alebo potulky po nevídanom. Snaha oceniť humánnosť. Nepokoj ignoranstva a kúzelná exkluzivita morbídnosti založená na nečinnosti. Lenivosť, hlúpa pochabá skúsenosť. Sedem a pol objektívnej tlačenky. Perestrojka, ba špekulácia žiadostí. Rýchla poklona, klobúk dolu pán admirál. Raz a dva, bla a bla. Tik, tak. A Gringott banka je znovu otvorená. Nenávidíme rozvážnosť, opakovane odmietame snahu zvíťaziť. Sme smrteľníci, sme láskou obchádzané deti kvetov. Ibrahim, teroristom sa nestaneš narodením. Barack, prezidentom sa nestaneš zvolením. Nemám chuť pokračovať, radšej.. /:
Skrývači, tajní hľadači, slepí schádzači, okoloidúci požmurkovači, neznámi esemeskovači, tichí bozkávači. To sme my. Nemilosrdní milenci.
Akoby som sa snažil utekať pred nocou. Oči mi žiaria na monitor a ja vyťukávam v rytme blikajúcej wi-finy. Deje sa to denno-nočne. Všade temnota a ticho. Ja predsa len poznám odbočky z tejto depresívnej atmosféry. Melódiu a text úplne ignorujem, počúvam len to praskanie a nedokonalosť zlej zvukovej nahrávky. Hudba teraz nič neznamená. Nedá sa na ňu sústrediť. Na alternatívu treba čistú hlavu a tú teraz nemám. A nemám ani nič iné v playliste. Veľa myšlienok, všade naokolo. Otočím kohútikom a už sa vylievajú. Som v nich už úplne ponorený. Ale je dobré že sú von. Znova a znova, neustále. Prichádzajú mi na rozum zvláštne veci. Všetky vzniknú z ničoho, v lepšom prípade z niečoho a horšie je že nezaniknú. Neodídu, nezmiznú. Skúšal som všetko. Jediné čo ako-tak, vlastne tak že nijak, pomáha je písať. Nedostanem ich von, možno len na takú malú prechádzku. Vodítko, tri kolečká okolo parku a už sú naspäť. Dokonca silnejšie, nadýchané čerstvého vzduchu. Zohľadnené z iného uhla. Ale sú presne rovnaké. Nepríjemné ostávajú nepríjemnými, tie pekné nie sú krajšie, nie je ich ani viac. Avšak už na ne nie som sám. Niežeby mi takto niekto pomohol, ale aspoň nadobudnem ten dojem že za mnou stojí družina neohrozených pištoľníkov, mojich sedem statočných. A ide mi práve o tento idylický pocit, keď mi znova naklusajú do hlavy. Rozvíria sa a pomaly upadajú na dno. Vtedy je čas spať. Vtedy, a je to aj práve teraz, je chvíľa, keď sa mi viečka samovoľne zatvárajú. A keď spoza nich nevykúka vôbec nič. Žiaden problém, žiaden krásny sen. Všetko vylihuje na dne a pomaly vydychuje kúdole prachu reality. Všetky moje myšlienky vtedy pracujú na novom pláne ako ma ovládnuť. A ja vtedy spím... /:
Myslíš, že to čo práve teraz dýchaš je vzduch? Tak sa prebuď a nasleduj bieleho králika. Je niečo, čo nemožno nazvať pravým menom, pretože to jednoducho neexistuje. A viem dokázať že sa nato práve pozeráš. Rovnako dobre viem, že keby bol Spock čistokrvným Vulkáncom, nemusel by riešiť problémy s emóciami a intuíciou a spoliehať sa na svoj rozum a logiku. Keď sa spamätáš, privítam ťa v ríši divov. Preto, spomeň si na Georga Busha v ružovom Volve a to bude jediná vec na ktorú nezabudneš. Mám sa rád a to je jediná podmienka, spočívajúca v presvedčení, že ak existuje ten hore, tak som mu ukradnutý. Áno, skús zvážiť aj tú možnosť, že ťa Boh nemá v láske, že ťa nikdy nechcel a je celkom možné že ta nenávidí. Vykašľať sa na zatratenie alebo vykúpenie, sme Bohom nechcené deti. NO TAK NECH! Žime v kapitalizme, v tejto výkladnej skrini. Televízia nás vychováva v tom, že raz budeme milionári, herci, či rockové hviezdy. Nebudeme a pomaly nám to dochádza. A sme veľmi, veľmi nasratí. Ale veci, ktoré vlastníš, potom vlastnia teba. Až keď všetko stratíme, máme slobodu robiť čokoľvek. Naozaj čokoľvek!..
Prenikám do toho, takého povrchného nezmyslu. Inklinovať k otvorenosti, zabudnúť na skutočnosť. I keď je len jedna, poslušnosť je nutná a viac-menej žiadúca. Vymodelovať a spustiť do prevádzky. Vyhnúť sa kolíziám, naskočiť na rutinu. S vyplazeným jazykom, obdivovať a ticho závidieť. Aká to krása, aká to vznešenosť v hlúpych hlavách našich spoločných detí. Čo máte na mysli? Skrývajúc sa v turbane tureckého dôstojníka, usrknúť si čaj od samotnej kráľovnej a zabúdať. Ja zabúdam, a to mám na mysli. Zabudnúť na to nemilé stretnutie, keď sme obidvaja vedeli, obidvaja dúfali a obidvaja sa rovnako sklamali. Tak zabudnúť, že sviatkom pre mňa 6.máj nebude, a na Džastina sa nepodobám. Máš nejakú radu, nápad? Nevravím že si ju máš nechať pre seba, ale čím sme si teraz rovní, že mi môžeš radiť? Šalamúnske riešenie. Vraj máš pravdu? Ale prečo by sa tá tvoja pravda mala zhodovať s tou mojou? Nechcem to nechať nažive. Nechcem sa znova usmievať a byť tebou, nie som svojim tieňom. Ešte raz ti sľubujem, že ti budem za niečo stáť. A byť tak kurátorom tvojich myšlienok, hneď zavediem stanné právo. Ešte raz ti prisahám, neviem sa stať viac osamelým ale neľutujem sa. Viem čo chcem, vidím skrytú rovnováhu, a koniec koncov, prosiť ťa nebudem... /:
Žiadúcosť po zodpovedosti, sprevádzana introvertným pocitom klamlivého pokoja. Zakaždým snom po charitatívnej pomoci, logicky vyplívajúcim po uvedomení si dehonestujúceho postavenia študenta bez pravidelného zárobku. A snahou po uvedení okolitej spoločnosti do všade prítomného problému, ostáva moja osobnosť na mŕtvom bode. Takmer zničená predsudkami a rasistickými sklonmi, ostáva len dúfať v krajšie zajtrajšky naších spoluobčanov. Podporovaný dúškom platónskej fylozofie, začína sa aj tejto piatok.. /:
Pracovné označenie: Detské plienky. Krok 1.. BRAINSTORM.. hovno, dieťa, čistota, smrad, ekológia (povinné slovo), rodina, kartón.. Krok 2.. COLORS.. hnedá_nie, biela_jop, zelená-biela_ok, modrá-biela_lepšie.. Krok 3.. NOTES.. zamejlovať v akom formáte to chcú, pohľadať tutoriál o práci s 3D objektmi v illustratorovi, preložiť učenie o literárnej moderne na zajtra, nezabudnúť na večeru, spraviť kvalitný playlist.. Krok 4.. HARD WORK is HAPPY WORK..
A dvere sa otvorili a nastalo ticho. Ticho, ktoré ťa sprevádza cestou životom. Na konci nastane okamih, keď sa všetko zdá tak jednoduché, krásne a pritom nezmyselné. Keď ťa cesta zavedie opitého domov a vo dverách ťa privíta mama s nepríjemným úškrnom a tromi horalkami v rukách. Keď si vďačný za chvíľu strávenú s ňou a rovnako popieraš že tá chvíľa existovala. Keď si uvedomíš, že nie si jediný z tvojich priateľov, ktorý píše tie prakticky nepochopiteľné ale pritom naozaj zaujímavé statusy na facebooku. V ten okamih pochopíš, že alkohol ťa doviedol na miesto z ktorého nieje úniku. Keď ti ostáva prehĺtať jeden kúsok horalky za druhým a snívať o zázračnom zajtrajšku. Nech je toto mojim svedectvom, že všetkých mám rád, že všetko zbožňujem, ale seba mám najradšej a svoj život milujem.. /:
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
30. 4.apríla 2014 19:46
krasne, murko♥
2
kým som došla na koniec, skoro som zaspala...prečítam si to ešte raz, ale inokedy
murko
murko
Napíš svoj komentár