Doma ma už čakali moji dvaja starší bratia, a moja babička. Keďže som ešte nevedel ako sa budem volať, všetci boli rozhodnutí že keď mi meno nevyberú do zajtra budem sa volať Peter po otcovi.
No moju úžasnú babičku napadla skvelá myšlienka, pomenovať ma podľa dlhoročného rodinného priateľa ktorý sa vola trošku zvláštne Asan Boris. Heh, to by bolo keby som sa volal Asan Boris, a mama povedala nie v žiadnom prípade to je blbé meno. No babka sa nedala a tak povedala nech sa volám aspoň Boris. Čo sa mi aj splnilo.
Malý Boris rástol a silnel, až kým nemal okolo piatich rokov, keď musel ísť do škôlky. V škôlke sa mi strašne páčilo, keďže som bol najvyšší tak som sa stal generálom, lebo sme sa hrali na vojakov. Mali sme vlastný tank (urobený z dvoch stolov a plachty), vlastné vezenie kde sme zatvárali neposlušných vojakov, a aj vlastnú nemocnicu kde sa ošetrovali statočný vojaci zranený v boji.
Strašne som bol smutný keď mi povedali že musím zo škôlky odísť a ísť do školy. I ten názov mi hovoril že to nemôže byť nič dobré. Na rozlúčkovej v škôlke som hral vrabčeka, alebo nejaký iný druh malého vtáctva, kde som zažiaril a všetky mamičky mi tlieskali.
v škole som bol veľmi obľúbený hlavne u mojej triednej ktorá ma stále chválila za skvelé známky. Tak som prvým stupňom len tak prefrčal, a už som bol smelý piatak. Stretol som mnoho kamošov, ktorý sú nimi dodnes, nového triedneho a hŕbu skvelých i strašných učiteľov. to bol môj život doteraz, keď sa snažím dostať na strednú, a každý deň chodím na skvelý BIRDZ.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
evita001
4. 3.marca 2008 20:25
... zlaté
2
Jeeej. Cele to znie milo...a ten koniec...vazne dobre ale mozno by si aj mohol rozpisat o tybh 5 rokoch co si preskocil ale pekne
Napíš svoj komentár