Záhadné udalosti dnešného dňa sa začali už ráno, keď som pravidelnou linkou cestoval do školy. Chalan, možno o dva, tri roky starší odo mňa sa posadí vedľa mňa. Chvíľku zazerá, napäto sa díva mne rovno do očí. Mierne pootočí hlavu – volí iný uhol pohľadu. Asi mu niečo hovorí v hlave: Nevidel som ho niekde, poznám ho ??. Na otázku neodpovedá, odzdraví:”Čau”. Jeho čau som ledva počul, slúchadla v ušiach, Franz Ferdinand mi maximálnou hlasitosťou vrčí do uší. Ja automaticky “Čauko”. Asi s miernym povzdychom, hlas v hlave hovorí: Áno, je to on, vedel som že som ho už videl. Skloní hlavu v normálnu cestovateľskú polohu. Tú rannú, keď sa každý tvári akoby nespal celú noc, tak unavene. Pomaly priviera oči v rytme drsného preradzovania rýchlosti. A ja ? Stále sa dívam, trošku nepochopený. Mne žiaden hlas v hlave nič nehovoril. Toľko záporov v jedinej vete sa nedá ospravedlniť zlou pamäťou. Som si istý že som ho nikdy v živote nevidel. Ale pozdravil sa, odzdravil som a zrazu sme dávny priatelia, ktorý spolu nehovoria. V cudzích rečiach sa môžeme hlásiť: Jasné, ja ho poznám… Pravda je taká, že keď príde na činy a otázka znie, kde ste sa spoznali ? Dôjdu slová. Neviem, odpoveď bude znieť v ušiach okolo. Každému jasné zrazu bude, že priatelia z nás nie sú, len sme sa pozdravili a mne potom ostal uzlíček v hlave visieť.
Kto to mohol byť ? Nevadí mi že mi cudzí ľudia zdravia cestou do školy, veď som v mojich kruhoch obľúbený. A riadok z dialógu prekročil moje kruhy a zrazu mám o pár priateľov z počutia viac. Nechápem.
Ešte ma zráža do kolien jeden problém. Nachádzame sa v budove najstaršieho, najťažšieho a naj z naj z gymnázií v Košiciach. Ja-študent, prvák-sopliak. Pravdaže s už vybudovanou povesťou. Na tom našom gympli, kde majú šprti pravdaže veľké dubové dvere vždy otvorené sa ich veľa nehrnie. Keď ste niekedy boli na gympli, aspoň desať minút, určite ste dospeli k záveru, že je to rovnaké, niekedy aj oveľa horšie ako na nejakej inej odbornej strednej škole. Zabúdať na slušnosť sa neoplatí, hlavne keď hovoríte s postaršou paní profesorkou, u mňa s nálepkou na čele: ”Pi.a na tretiu”. Aspoň sa tvárme, že sa ma tá slušnosť stále drží… Ja, náhliaci sa po obzvlášť dlhej chodbe sa už automaticky, aj bez slúchadiel v ušiach odzdravím už spomínanej postaršej profesorke na tretiu. Automatika vynechala ruky, ktoré pravdaže z lenivosti spočívajú vo vreckách. Sám by som si to nevšimol. Ale pani na tretiu pravdaže áno. Áno, nie je slušné hovoriť dve na tri, s tou na tretiu a mať ruky vo vreckách. Kto vie čo s nimi robím, možno mám v nich dva revolvery, plne nabité, odistené a som pripravený na tretiu strieľať náboje dve, možno tri. Možno len dlhé ale pekne tenučké lanko, potichučky sa z poza tretej priblížiť, schmatnúť jej krk do slučky lanka a ťahať, ťahať a ťahať po tretíkrát. Nie, nie som masový vrah. Inak by bola mŕtva aj trikrát.
Mne len nejde do hlavy, ako má tá vie za sotva tri sekundy, troma slovami naštvať. A ako je možné že ja sa dám. Drzé chlapča s povesťou zlého, na slušné pomery nevkusne oblečeného, povaľača, lenivca, odvrávača a tak ďalej. Prečo jej niečo hlúpe neodvrknem. Veď v tom som pred inými taký dobrý. Nie, na ňu nemám. Len som potichučky kráčal ďalej keď som predstieral že meno, ktoré za mnou dolieha z plne otvorených profesorkiných úst nie je v skutočnosti moje. Pravdaže bolo moje, mňa si nejde pomýliť ani odzadu, ani v rýchlosti ani s rukami vo vreckách. Som číslo a to je moja Achillova päta. Skončil som s napomenutím a zvyšok dňa som len nadával, nadával a nadával na tretiu. Potom už len skoro šialený matikár, ktorého druhé meno je matematika, milovaná láska matematika a vášnivú súlož praktikoval len s kvadratickou rovnicou.
Na už spomínanej hodine matematiky znova preskočil pohľad. A ja neviem čo s tými pohľadmi mám robiť. Je to trošku divné, trošku z telenovely. Mám aj sociálny problém, veď čoby som to bol za priateľa preberať dievčatá nie je moja parketa. Možno to však je môj problém, pretože už to nie je medzi troma, sme v tom len dvaja. A ja už asi prestávať rozumieť ženským hrám. Neviem či mám, či nie zaútočiť, pravdaže šarmom. Jednoducho zas ďalší dlhý príbeh a ja ho už musím riešiť. Asi si zajtra zas niečo pekné, romantické prečítate.
Nepísal som už dlho. Oslobodzujúci pocit, vážne. Ťuki, ťuk zabralo. Idem do iného sveta, idem spať a zajtra ráno, niekedy o šiestej keď cestou autobusom na nultú hodinu stretnem znova známo-neznámu osobu, pozdravím sa a možno sa aj spýtam môj uzlíček v hlave, len možno. Keď cestou nezaspím. Nemám rád nulté hodiny.
A možno, práve na nultej hodine niečo drzé odvrknem tej na tretiu. Možno a budeme si 1:1.
Možno sa pekne usmejem a zvodne zahľadím na môj sociálny problém číslo tri a pozvem niekde von, do tej ruskej zimy.
Na dnes končím,
Dovi-dopo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár