S mojou polovičkou máme takmer rovnakých priateľov, len s rozdielnymi záujmami. Pokus spojiť tieto skupinky nerdov vo svojich oboroch s myšlienkou ušetriť si trošku času, ktorý by sme využili len sami pre seba a súčasne ani jednu stranu nezanedbávať, dopadol celkom úspešne až do chvíle, pokým sme nevyčerpali všetky témy, ktoré sa dotýkajú všetkých.
Tému Fico sme škrtli z imaginárneho zoznamu hneď potom, čo jeden zo zúčastnených poznamenal, že citujem: „Je to kokot.“ Nastala minútka ticha a začalo sa o hokeji. Šatana mali/nemali brať, Vůjtek je dobrý/zlý tréner, hrali sme mizerne/otrasne... Otvorili sme druhú fľašu a čipsami sme obsypali celú moju posteľ. Menšia potýčka pri výbere hudby, zopár odporúčaní na dobré suši v okolí, hromženie na mhd-čku a skončili sme pri škole.
Každý študent vie, že o škole sa rozpráva najlepšie. O práci to je nuda, pretože ťa platia. Takže, ako sme očakávali, školská téma dominovala zvyšok večera a naše skupinky sa čím ďalej tým viac rozdeľovali. A my dvaja sme sa len pohľadmi utešovali, že čochvíľa to skončí a poženieme všetkých otvorenými dverami.
Bolo pol dvanástej, keď sa jeden z mojich radov pobral domov a nám už preblysklo v očiach, že ten čas sa blíži. Už sme si predstavovali ako im v objatí kývame počas toho ako sa strácajú v horizonte. Druhá fľaša padla za obeť ale môj provizórny bar na balkóne bol ešte stále plný, tak som s nonšalantným úsmevom krútil vrchnákom ďalšej. A vtedy prišiel efekt natiahnutých poldecákov, ktorý som už od chvíle čo som nebol na východe nezažil. Naše pohľady sa znova spojili ale už s neistým nepokojom.
Videl som v ich tvárach trýznivú túžbu po alkoholickom opojení. Nedalo sa nič robiť len im neustále dolievať ohnivú vodu a dívať sa ako sa dva tábory znova dávajú do reči. Zalial ma studený pot, keď jeden vytiahol človeče a všetci súhlasili s „kratučkou“ partiou. Večer sa stále naťahoval. Moja láska kuchtila obložené chlebíčky a ja som vynášal prázdne fľaše na chodbu, stretávali sme sa len vo dverách. Už to medzi nami neboli priateľské úsmevy ale kyslé grimasy a všade vyžarujúca únava a stres.
Mať priateľov je fajn. Mám ich rád, aj tých, ktorý nemajú gramotnosť v binárnej sústave. Nie žeby som nechcel s nimi tráviť nejaký čas. Nie žeby som sa v ich spoločnosti nebavil. A dokonca vôbec neľutujem, že u mňa, pardon, u nás boli.
Kývali sme im, keď sa dvere výťahu zatvorili a pomaly klesal dolu so zvukom pripomínajúcim nadúvanie hrošieho mláďaťa. Kývali sme im na štyri krát, pretože maličký výťah zvládne naraz len tri dospelé osoby a z ôsmeho poschodia vedie veľa schodov dolu. Ale každý jeden raz, keď som dostával letmé bozky na obidva líca a jemné objatia od dievčat a pevné stisky rúk od mužskej časti výpravy pocit voľnosti vo mne narastal.
Spoločne sme zavreli za sebou dvere, opreli sa chrbtami a naraz nahlas vydýchli. Stiahol som paplón z postele, oprášil ho od čipsov a ustlal na zemi. Schúlili sme sa do klbka dotýkajúc sa čelami, nosmi a kolenami a takto sme zaspali o štvrtej nadránom.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
24. 2.febuára 2014 23:23
umenie vediet kedy odist je 1 z najdolezitejsich umeni vobec
Napíš svoj komentár