Začnem asi od začiatku. Prvý stupeň na základnej škole bol úplne úžasný. Ako asi pre každého. Bavili sme sa tam všetci. Myslela som si ,že to tak bude aj dalej. Ale potom nás rozdelil do tried. Dve boli výberové, jedna zameraná na cudzí jazyk a druhá na šport. Tam sa dostali skoro všetci tí, s ktorými som chodila na prvý stupeň. A ja som bola v tej tretej skupine. Bola to len obyčajná trieda. Mohli sme si vybrať medzi nemčinou a ruštinou. V našej triede sme mali aj osem cigániek, ale niektoré z nich boli aj normálne. Len ked sa začali hádať a urážať jeden druhého, tak to bolo teda. Ani slov nemám. U nás mal si každý prezývku. Aj ja. Boli tam ľudia, ktorý si zo seba stále uťahovali a potom sa dozviem, že spolu aj chvíľu chodili. Vtedy v piatom ročníku som sa aj prvýkrát zaľúbila. Ale nič z toho nebolo. Ten chalan potom prestúpil na druhú školu. Mali sme tam aj spolužiaka, ktorý stále prdel. A vyhováral sa, že majú doma stále len fazuľovú polievku, aj ked to nebola pravda. Naša triedna bola úžasná osoba. Učila nás matematiku. Vtedy som mala ešte z nemčiny dvojky a trojky. Ale tak bola to základna. Ale k veci. Tí, ktorý boli v tých druhých triedach sa dosť zmenili. Začali byť namyslený ako keby oni boli niečo viac. Začali sa mi smiať. Z toho ako vyzerám. Vždy ked som prešla okolo tých tried som len počula ako na mňa kričia. Bol to horor, ale snažila som sa to vydržať. V našej triede boli taký len dvaja. A doteraz takými ostali. A vtedy to začalo. Prestala som si veriť a ničilo ma to ich vysmievanie.
Ešte pred začiatkom 8. ročníka sme sa presťahovali sem, do Serede. Bol to cez prázdniny. Oznámili to dva týždne pred tým. Nemala som čas ani sa rozlúčiť s niektorými kamarátkami, ktoré som mala. Bolo to strašné. Pamätám sa, že som nikam nechcela ísť. Nechcela som opustiť rodinu a pár kamarátiek. Ale nebolo na výber. Kedže na východe robota nebola, museli sme ísť na západ. Išli sme ja, moja mamina, ocino, teta a môj bratranec. Ocino to mal aspoň bližšie do Nemecka, kde robil. V živote som o meste Sered nepočula, takže som nemala ani šancu vedieť že ako to tam bude vyzerať. Nasťahovali sme sa dva týždne pred školou. Mamina ma zapísala do školy, ktorá bola blízko od nášho paneláku. Mala som jedno šťastie že si ma vybral náš triedny, aby som bola v jeho triede. Neskôr som pochopila, že urobil dobre, pretože v Béčke by ma asi neprijali a v Céčke by som dlho nevydržali. Chodili tam len sami debili, ako som neskôr zistila. Išla som do Ačky a teda nebola som dvakrát nadšená. Vždy som si totiž myslela že v tej triedy sú len namyslení ľudia ako to bolo u nás, ale bola to dobrá trieda. Okrem dvoch báb. Bola som strašne hanblivá. Sadla som si dozadu, kde bola práve voľná lavica. A tam som spoznala terajšiu moju najlepšiu kamarátku. Aj ked zo začiatku to tak vyzeralo len chvíľu. Prvá ich otázka bola ,,Odkiaľ si prišla?" ,,Zo Svidníka. " odpovedala som. ,,A to kde je?" a snažili sa to nájsť na mape, na takej čo boli zo zadnej strany pracovných zošitov na zemepis. A potom ked zistili, že ako je to daleko tak nechápali. Druhá otázka bola ,,Ako sa voláš?" ,,Anička. " vravím im. A potom ,,Prečo si prišla z takej diaľky?" ,,Rodičia prišli kvôli práci. "
A v ten prvý deň, ked sa škola začala a vždy prišiel nejaký iný učiteľ, jeden môj spolužiak zakričal ,,Máme tu novú spolužiačku!" a ja som sa zakaždým musela každému učiteľovi predstaviť.
Aj v tejto triede sa našlo pár chalanov, ktorý sa mi páčili. A neskôr som si to zapísala do denníka. Písala som si denník dlho. Bolo tam aj niečo v tom zmysle, že neznášam tú školu a tak. Ale tak bola som nová a hanblivá a potom sa stalo niečo, čo všetko zmenilo.
Spoznala som sa s dvomi babami, ktoré sa neskôr stali moje kamarátky. Ani neviem ako sme sa dali do reči. Obe boli veľmi bláznivé a vymýšľali slová, ktorým nik nechápal.Občas robili zle na hodinách a stále sa s jedným chalanom naťahovali. Mali sme tam aj takých, ktorý stále niečo vymýšľali ale tým zabávali triedu. Ja som si rozumela najviac asi s Paťou, to je tá moja naj kamarátka. Sedeli sme spolu v lavici a občas som jej dala niečo opísať. Mala som pocit, že som našla spriaznenú dušu. Ale zmenilo sa to tým, že si zo mňa začala robiť srandu. A to len preto, lebo spoznala dve baby, ktoré bývali vedľa vo vchode. Začali s nimi chodiť von a potom to začalo. Paťa sa zmenila a začala sa zo mňa smiať. Nechápala som to. Nechápala som ako sa tak mohla zmeniť. Vždy si ma počkali pred školu a dovážali sa do mňa. Neznášala som tú školu, neznášala som to že sme sa sem presťahovali. Myslela som, že tú budú ľudia iný, ale všade sa nájde niekto kto vás nebude mať rád. Vtedy mi ostali len tie dve bláznivé baby. Alebo aspoň jedna z nich. Ale nevedela sa ma zastať. To len preto, aby aj jej nerobili zle. Krásne priateľstvo. Nemohli ju vidieť so mnou vonku, lebo aj jej by sa posmievali. Takže vždy ked nás stretli, sa to snažila povedať tak, že ja som jej volala. Ale inak sa tvárila, že je pri mne. Veľakrát som je verila a sklamala som sa. Raz som totiž Pati (ešte ked sme sa bavili) povedala, že mám epilepsiu. Tak sa pýtala a tak, a nechtiac nás počula ona.
A potom sa mi začali smiať aj chalani z druhej triedy. Vždy ked som išla po chodbe, a vyhnúť sa im nedalo. Raz ma nechceli pustiť zo školského bufetu. Bolo to strašné. Vtedy moje sebavedomie, ktoré som už ani nemala, kleslo úplne. Mala som pocit, že na tomto svete sa neoplatí žiť. Chcela som sa zabiť. Priznávam to. Aj by som to urobila, ale nemala som odvahu kúpiť si to čo som chcela. Vtedy ma nenapadlo, že som sa mohla otráviť liekmi. Ale viem, že rodičom by som chýbala. Im som o tom šikanovaní nepovedala. Dozvedeli sa to, až ked to bolo u konca. Myslela som si, že nikdy nebudem šťastná, že nikdy ma nikto nebude chcieť, lebo nie som pekná. Stále som to počúvala, že nie som pekná. A potom som si to začala myslieť. Teraz si to viem priznať, že nie som najkrajšia ale som pekná. Ale ked mi to niekto iný povie, napr. kamarátka alebo mama, neverím im. Lebo stále to mám v sebe.
Nabudúce o tom, ako sa to šikanovanie skončilo a ja som začala mať pocit, že sa všetko vráti do starých koľají..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár