Chcete ma trošku pochopiť?
Priatelia moji, chcete vedieť čo sa mi odohráva v hlave?
Tak toto je pre vás. Aj pre tých, ktorý ma nepoznajú, len sa vám páčia moje blogy. Páčia sa vám moje príbehy a spovede. A to pre mňa veľa znamená.
Milí čitatelia, priatelia aj nepriatelia!
Dovoľte mi aby som vám porozprávala jeden príbeh. O tom ako to všetko začalo, o tom ako ma niektoré veci poznačili a aj o tom, že teraz je to na dobrej ceste.
Ako dieťa som bola roztomilá. Ako asi všetky deti. Mala som čierne vlásky, ked som sa narodila. Bola som pokojné dieťa. V noci som skoro neplakala, a preto ma rodičia kontrolovali, či vlastne aj dýcham. Nebola som žiaden nezbedník, nevyvádzala som. Viem, že mamine to bolo občas ľúto. Možno občas som sa stratila a potom nás našli, ale to tak asi všetko. Lenivá som už bola od mala. Viem ako mi mamina vravela, že ked ma chceli naučiť chodiť, tak mi posunuli hračku a ja ked som zistila, že nedočiahnem tak som sa hrala s hračkami, ktoré boli pri mne. Robila som samé grimasy, a ked si pozerám fotky, tak sa smejem ako som bola zlatá a občas by som sa chcela vrátiť do tých čias, kde ma nič netrápilo.
Ale potom prišlo niečo čo zmenilo môj život. Mala som štyri roky. Neviem presne čo sa stalo,ale brali ma do nemocnice. Mamine som sa nepozdávala a zľakla sa. V nemocnici povedali, že to nič nie je a pichli mi injekciu. A potom som sa odrazu začala triasť a oči sa mi dali nejako inak. Neviem ako sa to povie, ked dostanete epileptický záchvat. To sa vtedy stalo. Vlastne ani doktori to nevedeli sami určiť, ale vyhodnotili to ako epilepsiu. Teraz sa to už nik nedozvie. Začala som brať lieky, chodiť na kontroly a bola som niekto iný. Mamina mi rozprávala, že som bola vraj agresívna a stále ospalá. Tie lieky ma utlmovali. Ako keby som to nebola ja. A niektoré veci z detstva si ani nepamätám. A to vážne. Mamina sa vtedy veľmi zľakla. Nevedela čo má robiť. Jedni tvrdili, že netreba brať lieky a druhý zas že radšej hej, aby sa to neopakovalo. A ona sa bála, že by sa to stalo, tak som brala lieky. Jeden múdry doktor, ktorého som mala na začiatku povedal ,,ako to prišlo, tak to aj odíde v puberte. Ona ma jednu z tých foriem epilepsie, ktoré sú dobré. " a to sa nedalo povedať o všetkých. Odvtedy som záchvat nemala. A pochybujem, že aj budem mať. Prežila som autonehodu, pri ktorej som sa nezložila, ale naopak bola silná. A ked už vtedy som nedostala záchvat tak neviem čo by mohlo ešte zložiť. Pred rokom som prestala brať lieky. Výsledky boli také ako vždy, rovnaké, bola tam len malá krivka, tak sme sa s rodičmi dohodli že prestanem brať lieky. Bolo mi fajn a nič mi nebolo. Aj doktorka sa potešila, že vydržať tak 2 roky a vyradia ma z evidencie. Ale čo čert nechcel, išla som na kontrolu. A výsledky sa zmenili. Krivka sa trochu viac zmenila. A jasné, že neurologička mi zas nasadila lieky. Vraj ,,ako ste si mohli dovoliť vysadiť lieky? Ved neboli také dobré. A teraz pozrite na výsledky. Budete tie lieky brať alebo si urobíte po svojom?" a ja som jej oponovala.
,,Ale tak výsledky mám rovnaké, nie sú zlé. A ked neberiem lieky, som taká istá ako ked ich beriem." trošku sme sa pochytili, ale lieky musím brať. Mamina z toho bola nešťastná, lebo si myslela že už bude pokoj. Verila, že výsledky sa nezmenia. Povedala, že skúsi vyhľadať iného doktora, nech máme viac názorov na to. A tie lieky mi dosť robili zle. Pred rokom som zistila, aká som ked som agresívna. Ked som už vybehla na moju triednu, tak to je čo povedať. A ked som odpovedala alebo išla jesť, tak som sa celá triasla. A všetci sa pýtali že prečo. Občas sa mi točila hlava a zle som videla. Mám pocit, že to nikdy neskončí. Tie lieky budem brať asi do smrti. A aj tak mi nič nikdy nebude. Nerobím nič čo by tomu mohlo poškodiť a aj tak sa toho nezbavím. Pretože ktorý doktor mi povie ,,neberte lieky?" Tá moja to určite nebude. Jedine, niekto kto by bol nezaujatý.
Pokračovanie nabudúce...o tom ako som postupne strácala sebavedomie a neznášala celý svet.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár