Podceňovali ste ma, ale ja rastiem stále vyššie a vyššie.
Vysmievali ste sa mi, ale ja som to Prežila.
Urobili ste mi zo života peklo, a ja som to Nakoniec nevzdala.
Ale chcela som. Mala som k tomu blízko. Keby ma vtedy nik nevyrušil, možno by som mala za sebou jednu takú skúsenosť. Ale na druhej strane je to možno dobre, pretože aspoň som ukázala, že nedovolím aby ma hlúpe myšlienky alebo hlúpy ľudia položili na kolená.
Ked niekoho z nich stretnem na ulici, tak si ich nevšímam. Radšej sa pozriem druhým smerom. Stále sa vyhýbam uliciam, kde Vás môžem stretnúť, pretože nechcem počuť ako niekto kričí moje meno. Je ťažké to potom vysvetľovať. A ja nechcem nič vysvetľovať. Na čo?
Možno som nemala hrozný život ako niektorý, ktorých rodičia sa rozvádzajú, alebo im ten jeden rodič chýba alebo doma riešia rôzne hádky. Ale aj šikanovanie je dosť na psychiku človeka. A ja sa z toho môžem aspoň vypísať v príbehu, či do osobného denníka.
Chce sa mi z toho plakať. Možno aj preto, že som to potrebovala. Vyplakať sa. Pri smutnej pesničke. Pri tomto blogu. Keby ste sa ma pred dvoma rokmi spýtali na čo myslím..Odpoved by bola, že na to že som to nemala prežiť. Pretože to by bolo najlepšie riešenie. Vážne. Pre všetkých. Bol by pokoj. Ale niekto tam hore ma má asi rád natoľko, že mi dal druhú šancu do života a ja to mám asi naplno využiť. A využívam. Som konečne šťastná. Mám pocit, že viem kam môj život smeruje. Dlho som to nevedela. Mám pocit, že pri mne nejaký ľudia stoja, ale potom...Potom zas príde krátka chvíľka, ked mám pocit, že nikomu na mne nezáleží. Tie krátke chvíľky sa už neukazujú tak často. Stále menej a menej a menej a...Asi by som mala aj skončiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár