Normálne som preklínala deň, že sme sa tu presťahovali. Zo šťastia sa to prenieslo na smútok. A na pretvárku. Pred rodičmi som hrala aká som šťastná a ako mi je dobre. Ale nebolo. Pretože sa proti mne postavili a nezastala sa ma ani tá jediná ,,vraj" kamarátka. Tým myslím Denisu. Predo mnou sa tvári aká mi je kamarátka, ale ked vonku stretneme Paulu a spol. tak sa tvári, že sme sa náhodne stretli. A to mi lezie na nervy. Tá pretvárka. Ved ja som taká nikdy nebola. Ja som bola úprimná a milá. A pravdaže, trochu citlivá. Ale teraz na mne vidia len tú citlivosť. Lebo som sa raz alebo dvakrát rozplakala aj v škole. A čudujú sa? Ved to už nezvládam. Ved ani v škole ma to nebaví. No možno len vtedy, ked sme rozdelení na skupiny a mám kľud. A ak sa niečo v triede zábavné udeje. A za to môžu len a len naši chalani a Denisa s Lilly. Vtedy sa zasmejem aj ja.
V lavici sedím sama, kedže Paula si odsadla. A viete aké to je byť stále sama v lavici a cez prestávky sa len občas zastaví vaša ,,akože" kamarátka? No je to biedne.
Myslela som, že ked odídeme do druhého mesta na opačnom konci Slovenska, tak to bude lepšie. že sa mi tu nebudú smiať. A ked ešte povedali, že pôjdem do Ačky, tak som sa zľakla. Lebo u nás vždy Ačkari boli tí, čo boli namyslení. Ale ja som zistila,že nie je to tak vždy.
Ale veľmi skoro som zistila, že to nie je pravda. Mýlila som sa. Tej osobe, čo som najviac verila som sa sklamala. Nie všetci v tej triede sú zlí, ale tak viac baby ako chalani. Možno preto, že vidia že som ľahký terč a že sa neviem tak brániť. Tak preto mi ubližujú. A nevedia, že ubližujú mojej psychike. Mojej duši. Začínam mať pocit, ako už dlho, že som menejcenná. A kedže ten pocit som mala aj v tej prvej škole, u nás na východe tak sa to len zväčšilo. A rastie to. A rastie. Ja a sebavedomie? To moja duša ani nepozná. To ja asi nikdy nebudem mať.
Vtedy som si myslela, že prečo práve ja? Prečo? čo som komu spravila? Ale teraz viem, že šikanovanie na školách je úplne bežné. A myslíte že pomôže ak sa to povie učiteľom? Nie, práve naopak, človek si tým pohorší. Ešte viac mu budú robiť zle.
Možno najlepšie by to bolo povedať rodičom a nech to začnú riešiť so školou. Ale naozaj riešiť a nie len tváriť sa, že to riešia. A nič sa nebude diať.
Dobrá rada pre všetkých, ktorí sú obeťou šikany: Riešte to! Neduste to v sebe! Nezačnite sa podceňovať len preto, že vám to nejaký debil alebo nebodaj nejaká baba povedali. Nerobte to čo som spravila ja alebo iný, ktorý to tajili a nechali to tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár