Pochodili sme po celom jarmoku asi trikrát. A potom sme sa vybrali na kolotoč. Nechápem, ako to robím, ale ja som z tých kolotočov mala samé modriny.
Dvakrát sme išli na sedačku. Aj ked nechápem, ako ma tam druhýkrát dostali, ked mne už prvýkrát bolo zle. Tuším ma Denisa prehovorila. Na rukách som mala modriny ako keby ma zbili. Tretíkrát išla len ona s Romanou. Ja som sa len pozerala ako kričia a bola som rada, že tam nie som.
S Romanou sme sa potom neskôr rozlúčili. A my dve sme išli ešte na bobovú dráhu. Asi dvakrát za sebou. Vždy ked si sadnem dozadu, či už prvá alebo druhá, mám na nohách modriny ako keby ma týrali doma. Tak som si z toho aj robila srandu.
,,Budem sa tváriť, že ma doma týrajú. " robila som si srandu.
,,Mhm. " usmiala sa Denisa.
,,Hej čo ti je?" pýtam sa jej.
,,Myslím na Romana. Vieš, čo to dnes malo znamenať. " odpovedala.
,,No ja by som mu na tvojom mieste neverila. " vravím. Kráčali sme mojím smerom, takže ma vlastne išla odprevadiť. Denisa si to neuvedomila, ale ja áno. Prešli sme cez stánky, dozadu za jeden obchod. Ešte pár krokov a bola by som doma. Ked tu zrazu niekto kričí.
,,Hej vy dve stojte!" počula som známy hlas. Nezastavili sme, išli sme dalej. Ešte sme aj zrýchlili.
,,Hej Denisa, chceme sa len porozprávať. Stojte! " a počula som kroky za sebou. Otočili sme sa. Bola skoro pri nás. Neviem prečo sme neutekali, neviem prečo sme zastavili. Možno by všetko dopadlo inak.
,,No konečne, myslela som že vás budeme naháňať. Nebodaj sa nás bojíte?" zasmiala sa blondínka.
,,Nie, len sa ponáhľam domov. " odvetila som.
,,No ved aj to bude. Chceme sa túto niečo opýtať Denisky. " usmiala sa jedna z nich a pozrela na Denisu.
,,O čo ide?" snažila sa kľudne opýtať Denisa, aj ked bolo vidieť že mala strach.
,,O Romana. Prečo ho nenecháš na pokoji? Nevieš, že chodí s Paulou?" spýtala sa blondína a zazerala na ňu.
,,Ale ved on chcel so mnou hovoriť. Nie ja s ním. Len sme sa bavili , nič viac. " začala hovoriť Denisa.
,,No on povedal, že vraj mu nedáš pokoj. Stále mu voláš a dnes si za ním prišla, aby ste to dali vraj dokopy. Tak čo na to povieš?" pýta sa jej tá druhá.
,,To nie je pravda. On volá mne. A aj dnes sa chcel on so mnou rozprávať, vraj či to nedáme dokopy. Tak neviem ako môže mať rád Paulu. "povedala nahlas Denisa.
,,Takže ty chceš tvrdiť, že klame? Lepšiu výhovorku nemáš? Láskavo ho nechaj na pokoji!" skríkla na ňu. Ja som tam len meravo stála a čakala kedy toto vystúpenie skončí. Chcela som ísť domov.
Bolo ticho, tak sme sa otočili, že pôjdeme domov. Ale to ešte nebolo všetko. To potupné len prišlo.
,,Kam idete? Povedala som, že môžte odísť?" skríkla na nás blondínka.
,,Domov. " odpovedala Denisa.
,,Ešte nie. Ešte niečo ste zabudli. Kľaknúť!" skríkla a my sme na ňu len pozerali.
,,Niečomu nerozumiete? Kľaknite si! Alebo vám k tomu treba dopomôcť?" zaškerila sa a tá druhá sa blížila k nám.
,,A to prečo?" spýtala som sa. Nechápala som.
,,Akože prečo? Aby ste si zapamätali, že nám sa odporovať a robiť naprieky nemá! A vy odporujete!" skríkla.
,,Tak bude to? Nechcite ma naštvať. Chcete väčšie publikum?" zasmiala sa tá druhá. Je pravda, že s nimi tam boli ešte asi 2-3 baby, tiež také drsné a zlé ako oni dve.
A tak sa to stalo. Kľakli sme si. Najprv sme si len čupli, ale im to nestačilo a museli sme si kľaknúť. Bolo to tak ponižujúce. Chcelo sa mi plakať.
,,No vidíte, že to ide. A nabudúce si dajte pozor!" zakričala a smejúc sa odišli. My sme vstali a utekali domov. Jasné, že sme plakali celú cestu. Kto by nie? Bolo to ponižujúce. Strašne ponižujúce. Nikdy na to nezabudnem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár