Prázdniny sú u konca a keby mám povedať, že boli skvelé asi by som klamala. Klamala samú seba. Jasné, že sa našli dni, ked bolo všetko v poriadku ale vždy predtým bol strach.
Strach z toho, či ich stretneme a čo sa stane. Je pravda, že sme ich stretli a nebolo to teda príjemne. Dobýjali sa až ku mne domov. Mala som strach a Denisa so mnou. Bolo to ako vždy. Išli sme von s Denisou. A ona zas chcela ísť tam, kde býval on. Lebo si to vraj vysvetlili či čo to. Stalo sa to na začiatku prázdnin.
,,Vieš, ja som bola taká nahnevaná a tak som mu napísala, že čo to natáral. A on mi zavolal a všetko vysvetlil. Povedal, že im to musel povedať, lebo vraj by sa mu smiali že chce byť so mnou. A že ho to mrzí a bol by rád, keby sme išli von. Vraj sa ozve kedy by sme mohli ísť von, aby nás nevideli. " žiarili jej oči, ked to hovorila.
,,A to ti nie je divné, že sa mu smejú, že chce ísť s tebou von? Prečo by sa mu mali smiať? To skôr tebe, že chodíš s krpcom. Budete sa schovávať aby vás nevideli? Bože môj ty to fakt nevidíš?" spýtala som sa jej, aj ked som čakala čo povie.
,,A čo nevidím? že ma má rád, len nevie ako sa rozísť s Paulou? " pozrela na mňa.
,,Nie,to že sa za teba hanbí. To sa chcete stretávať tajne? A ako dlho vám to vydrží? A kam vlastne ideme?" spýtala som sa ked sme sa prechádzali.
,,Ved ale inak sa nedá, len tajne. Kým sa nerozíde s ňou. No, mohli by sme ísť za jeho panelák. Možno ho uvidím a aspoň s ním chvíľu budem. " usmiala sa.
,,A nemyslíš, že to nie je dobrý nápad? Ved čo sa stalo na tom jarmoku. Ak nás tu uvidia, tak radšej nechcem vedieť, čo sa stane. " upozorňovala som ju.
,,Ale ved len na chvíľu a pôjdeme. Dobre?" pozrela na mňa a ja som vedela, že aj keby odmietnem aj tak pôjdeme tým smerom a prejdeme aspoň okolo. Mala som ju nechať ísť samu a ísť domov? To sa mi nechcelo. Ved bolo tak pekne vonku.
,,Tak dobre, ale len na chvíľu. " zopakovala som jej slová. Potom sme sa ešte bavili o plánoch cez prázdniny a jej novej kamarátke Romane. Svoj názor na ňu som si radšej nechala pre seba.
,,Inak písal mi Luboš, či nepôjdeme von niekedy. Hm? Aj Romana by ich rada spoznala. " povedala Denisa.
,,No ved môžme. Uvidí sa. " povedala som, pretože som si nevedela predstaviť ísť von s nimi aj s Romanou.
Za jeho panelákom bola taká húpačka. Sedeli sme v strede a rozprávali. Denisa stále pozerala do jeho okna, ako keby ho hypnotizovala a ja som už len chcela odísť. Zdržali sme sa tam asi tak polhodinku, ale aj to bolo asi veľa.
Len tak sme sedeli a rozprávali sa, ked sme zrazu videli prichádzať štyri dievčatá. Ono by na tom nebolo ani nič zvláštne, ale ja som hned zbadala tú blondínku a Paulu. Hned som to povedala Denise a obe sme vstali. Dúfali sme, že si nás nevšimnú. Ale oni nie. Oni si nás všimli.
Vstali sme z hojdačky a odchádzali preč. Pridali sme aj do kroku, ked sme začuli hlas tej blondínky.
,,Hej, kamže kam? Kam tak naponáhlo?" zakričala za nami.
My sme neodpovedali a ponáhľali sa dalej.
,,Hej okamžite stojte! Inak pôjdeme za vami. Hej! Počujete vy dve?" zakričala a my sme mali strach. Potom sme už len počuli smiech všetkých. A tak to bolo dalších 5 minút. Stáli boli za nami a kričali na nás. Rozviazala sa mi šnúrka, ale to ma nezastavilo ísť dalej.
,,čo teraz? čo urobíme?" spýtala sa Denisa ked sme sa rozhodovali kam dalej.
,,Pôjdeme k nám. Tam sa nedostanú. " povedala som a začali sme utekať. Utekať ako o život. Dostali sme sa k môjmu vchodu. Ruky sa mi triasli, ked som otvárala. Pozrela som za seba a oni tam neboli. Myslela som, že sme sa ich striasli. Ale nebolo to tak.
Len čo sme prišli k nám, zamkla som dvere a Denisa sa išla pozrieť na balkón.
,,Oni sú tu. Sú dole na lavičke. čo budeme robiť?" spýtala sa celá vystrašená.
,,Ja neviem. Ved budú musieť raz odísť. Azda neprídu až hore. " povedala som.
,,Ja neviem. Bojím sa ich. Ako pôjdem domov?" pýtala sa ma.
,,Neviem, počkáme kým príde moja mama, možno ich pošle preč. Nemali sme tam ani chodiť. " povedala som.
,,Lenže tvoja mamina ich môže pustiť dnu? Tak čo potom?" spýtala sa ma. To mala pravdu. A ako by som jej vysvetlila, že ich nemá pustiť dnu a že to nie sú moje kamarátky? Ved ani nevie, že mi robia zle. A nechystám sa jej nič hovoriť, aj tak by mi nepomohla.
,,Ved oni odídu. Azda tu nebudú tak dlho. " povedala som.
A zrazu sme len počuli ako niekto búcha na dvere. Nebolo to klopanie,ale búchanie. A potom hlasy.
,,Vieme, že ste tam. Otvorte, chceme sa porozprávať nič viac. " počula som hlas Pauly. Veriť som jej nemohla, aj ked som ju považovala za kamarátku.
,,No tak otvorte. Raz otvoriť budete musieť ved Denisa musí ísť aj domov. " počula som ako vravia.
,,čo urobíme? Mám strach. " vraví Denisa.
,,Ja neviem, ale raz im otvoriť budeme musieť. " povedala som. Viem, že mali pravdu, ale my sme sa báli.
Po krátkej chvíli ked nebolo nikoho počuť sme pozreli, či sú ešte tam. Nikto tam nebol. Otvorili sme na chvíľu dvere a v tom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár