Ak by som to mala zhrnúť, tak poviem že to bol najhorší rok môjho života. Preklínala som, že sme sem prišli, preklínala som ľudí,ktorý takto psychicky týrajú druhých a preklínala som svoj život. Chcela som sa zabiť. Reálne. Mala som aj plán vymyslený. Napísala som si to aj do denníčka, ale potom som tú stranu vytrhla ak by to niekto čítal. Neznášala som celú triedu, teda len niektoré ale brala som to možno ako celok. Smiali sa mi aj ľudia, ktorý ma vôbec nepoznali. Len ma videli a začali si zo mňa uťahovať. Nemohli ma ani spoznať aká som,ale tak to tam chodilo. Chodilo to tak aj u nás v škole a nič sa s tým nedalo robiť. Tajila som to. Rodičom som to povedala, až ked to skončilo alebo skôr bolo na konci. Pretože neverím tomu, že by mi pomohli. Ako? Povedali by to nášmu triednemu? A čo by som to z toho mala? Ešte viac by sa mi smiali a odchytili pred školou. Pretože toto je realita. Takto to je. Ešte som nevidela, že by sa nejakému takému dieťaťu pomohlo. Skôr sa mu ublížilo. Lebo ten čo robí zle, sa vždy dozvie kto naňho bonzoval.
Prečo som sa teda nezabila? Neviem. Nemala som odvahu kúpiť si to čo som chcela. V tej dobe ma nenapadlo otráviť sa liekmi, ale dobehlo ma to neskôr. Všetko to nízke sebavedomie, ktoré mi títo ľudia spôsobili sa potom neskôr na mňa pripisovalo. Neverila som si, neverila som, že som sa niekomu mohla páčiť a nesmial sa mi. Vždy ked sa niečo stalo a ja som sa trápila, mala som pocit, že už nemám prečo žiť. Ale o tom asi až nakoniec.

Ked sme prišli cez prázdniny naspäť do školy, tak som mala strach. Myslela som, že to bude pokračovať a nejako som sa na to aj pripravila. Paulu s Mariannou som stretla potom len párkrát, ale správali sa normálne. To len tie dve baby mi robili zo života peklo. Ešte stále.
Sadla som si na svoje zvyčajné miesto a čakala kým príde učiteľ a povie nám rozvrh.
Zrazu si ku mne prisadla Paula. Tvárila som sa, že ju nevidím.
,,Ahoj, môžem si tu sadnúť?" spýtala sa ma.
,,Mhm. " odpovedala som. A čo som tak mohla povedať? Nie, nemôžeš. Aspoň prvý deň v škole som chcela mať pokoj.
,,Vieš, chcem sa s tebou porozprávať. " začala.
,,A o čom?" otočila som sa a pozrela na ňu.
,,Uvedomila som si jednu vec. Neviem, prečo ti robím zle. Si super baba a ja nechápem, prečo som sa ti smiala. Mrzí ma to. Bola si taká citlivá a nevedela si sa brániť a ja som si asi myslela, že to bude sranda. Ale teraz viem, že som spravila chybu. Nehnevaj sa na mňa. Bola by som rada, keby sme zas kamarátky. " skončila svoju reč. Pozerala som na ňu a nechápala. Nechápala som, ako si môže myslieť, že jej len tak začnem veriť. Ako som mohla vedieť, že to na mňa zas neskúša a potom sa začne rehotať?
,,Ako ti môžem veriť? To má byť zas t voj vtip, že? Nenaletím ti. Myslela som si, že budeme naj kamarátky, ale mýlila som sa. To preto sa robí zle, lebo je človek citlivý? Bola som tu nová. " povedala som jej a obrátila som svoju pozornosť naspäť k tabuli. Akurát prichádzal náš triedny, takže ma zachránil od dalšieho rozhovoru s ňou. Ked si myslela, že jej len tak odpustím, bola na omyle. Ale musím priznať, že som chcela aby sme boli kamarátky. Ale nemôžem takému človeku veriť. Proste aj keby som chcela, tak stále mám pocit, že je to vtip. Ale v kútiku duše som ju stále mala rada. Lebo som si ju obľúbila hned na začiatku, len potom ma sklamala. Ak ste niečo podobné zažili, tak to viete pochopiť. Na záver len dodám, že potom sa snažila aby som jej verila, že to myslí úprimne, že chce aby sa všetko napravilo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tasha5  15. 10. 2012 13:54
@bond nieco podobne u mna v skole, lenze ja icn nemusim doteraz, cize ziadne kamaratenie , a tiez najhorsi rok, dekadencia od min. konca leta da sapovedat, je to zle a zle, tak si uz lespie na tom , ze ?to je fajn
Napíš svoj komentár