Nikoho nepoznám. Alebo sa mi to len zdá? Nerada totiž len tak blúdim. Ale to sa mi stáva.
Blúdiť svojimi myšlienkami. Mám to čo som vždy chcela. Ale aj tak mi niečo chýba.
Chýba mi asi tá inšpirácia. Tá vytrvalosť. Nevzdať sa hned, ked vám niekto povie, že to nie je také dobré.
Chýba mi dôvera. Dôvera v samú seba. V to, že niečo dokážem. že to môžem dokázať.
A tak blúdim vo svojich myšlienkach. Len tak kráčam a odrazu..vidím človeka, ktorého poznám.
Nič. Prejde okolo mňa ako keby sme sa nepoznali. A hlavne, že sme mali spolu veľa zážitkov v škole. A teraz sa tvári, že ani neexistujem.
Ale mne je to jedno. Nie, nie je mi to jedno. Len si to nahováram. Mrzí ma to, ale tak raz musela skončiť moja dobrota.
A tak skončila. A my nie sme v kontakte. Každá z nás asi čaká na krok tej druhej. Ja vydržím.
Vidím pred sebou dom. Je mi povedomý. Jasné, v ňom som vyrastala. A prežila krásne detstvo. To bolo najlepšie obdobie života. Vrátila by som sa k tomu aspoň na jeden deň. Len škoda, že sa nedá. Už mi treba len sama si založiť rodinu.
Ale to bude ešte dlho trvať.
A prečo som vlastne v čierno - bielom meste? Za to asi môžu tie myšlienky. Keby boli trošku optimistické, hned by aj to mesto bolo krajšie. Alebo aj ten život.
Ale ja sa snažím o tie krajšie myšlienky. Oni tam niekde v mojej hlave sú, ale vynoria sa len pri niektorých ľudoch. A pri náladách. Ale teraz je nálada skôr tak spomienková.
Spomienky na detstvo. Na priateľov, ktorý už nie sú priatelia. Na mesto, v ktorom som vyrastala. A na všetko čo sa odohráva ešte stále v mojej hlave, v mojej mysli.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nightflower
14. 8.augusta 2012 20:17
to je len obdobie a určite rýchlo prejde, neboj sa, budú aj krajšie chvíle a spolu s nimi aj krajšie myšlienky
Napíš svoj komentár