Nádych. Výdych. Presne tak. A ešte raz. Nádych. A poriadny...výdych. Počujem ako moje srdce...Bije. Ty na mňa pozeráš. Hypnotizuješ ma pohľadom. Držíš v ruke zbraň a mieriš na mňa. Chceš ma zastreliť? Alebo vyľakať? Darí sa ti to. Bojím sa smrti. Počujem tlkot svojho srdca a čakám, čo spravíš. Obraciaš pištoľ proti sebe. Nerob to. Nezvládnem to. Už teraz to nezvládam, sa pozerať. ,,Chcela si to. Tak prečo si zmenila názor?" opýtaš sa ma. Ako keby sme sa dohodli a ja som dohodu porušila. ,,Proste som prišla na to, že to už nechcem. Nechcem ukončiť svoj život. Chcem ho ešte žiť a dlho. " odpovedala som pozerajúc mu do očí. ,,Si zbabelec. " povedal a vystrelil. Zatvorila som oči. A znova otvorila. Nikto tam nebol. Bola som len ja a voľná stolička predo mnou. ,,Nie som zbabelec, len si chcem vychutnať ešte život. Ešte veľmi dlho. " povedala som len tak pre seba, ale nahlas. Vstala som. A odišla som z miestnosti. Zavrela za sebou dvere a poslednýkrát sa pozrela. Už nikdy viac sem neprídem. Nádych. Výdych. Všetko je dobré. Blog 4 0 0 0 0 Komentuj