O dverách, ktoré sa nedajú zavrieť

Keď sa otočil, začalo peklo.
Stál tam on sám, pozeral na seba. Cítil hustnúcu tmu, cítil, ak sa mu ťažko dýcha, akú námahu mu dával každý pohyb. Pozeral sa na seba. No nebol to on. Bolo to v tej chvíli zarážajúce, ale doslova sa mu vtlačili do pozornosti oči toho tvora. Boli modré.
Dlho to stálo a nerobilo nič. Ako silný, hlboký nádych, no predsa cítil blízkosť priepasti, niečoho, čo sa nevyhnutne približuje a každým krokom to naňho doliehalo. Vec sa zrazu pohla, smerom k nemu. Venovala mu posledný pohľad a nasledovalo to posledné, čo by čakal. Kopanec do brucha. Stiahlo ho dole, no nevyrazilo mu to dych. No nasledoval ďalší. A ďalší. Všetko sa mu zahmľovalo, všetko okolo bolo vzdialenejšie a neostrejšie. Kopance na chvíľu ustali.
To bola jeho šanca. Jednoducho chytil amulet, čo mal na krku, a celou silou trhol. Kruh sa pretrhol, ochrana zmizla. „Musí prísť, musí.“ Bola jeho posledná myšlienka. Vždy prišla. Z posledných síl zakričal jej meno.
Prišla. Stála tam a hľadela pred seba. Vtedy sa to otočilo k nej a pohlo jej smerom. Skôr než mal čas si čokoľvek uvedomiť, vec sa jej dotkla a Júlia zmizla. Rozplynula sa ako sen. Jeho posledná karta, jeho záchrana, sa rozplynula.
Znova sa to zameralo naňho. Inštinktívne vystrel ruky pred seba v nádeji, že aspoň jeden kopanec odvráti. No vec sa ho dotkla. Dotkla sa ho tam, kde ho poznačila temnota a on cítil, ako dvere povolili. Nielen povolili, spustil sa prievan a jeho vtiahlo dovnútra, do temnoty. Do ich sveta.
Boli všade. Tisícky a tisícky duchov, ktorí stáli nevediac, čo robiť. Možno si jeho prítomnosť uvedomovali, no nedávali to najavo. Nebol schopný kričať, nebol schopný ničoho. Všetko bolo šedé, ako v tieni a všade boli myriády bielych svetiel. Tak bielych, až ho oslepovali. Vnímal izbu, vnímal nábytok, no všetko bolo potiahnuté vrstvou šede a neostré. Upínal sa nato, vedel, že nesmie stratiť kontakt so svetom. Vec tam bola s ním a smiala sa. Nevedel prečo, no smiala sa jemu. Šeď ho obklopovala ako plášť, ako voda, keď sa človek topí. Upol sa na jedinú myšlienku. Chcel vnímať náš svet, živý svet.
Znova paradoxne, našiel telefón. Mobil. Kontakt s každým, koho mal kedy rád. Zavolal a hovoril, šepkal, lebo vyčerpanie prichádzalo v stále silnejších vlnách a pomaly sa každý nádych stával smrteľnou námahou. Až nakoniec položil.
Vedel, že nie je sám, no v tomto svete sám bol. Nevedel z neho von. Pohľad na smejúcu sa vec, ktorá nebola ním, ho nadobro položil.
Vysilený zaspal. Ten, ktorého sa dotklo peklo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu