Pustovník opierajúci sa na svojej púti palice, ktorej sa pridŕža vetcho, ale isto, a keďže nádej zomiera posledná - jeho druhá ruka zviera pred sebou lampáš vyžarujúci plamienok svetla do okolitej temnoty. Nie, je tu ešte dáky cieľ, či už len mŕtve blúdenie?
Nesú so sebou strach a mŕtvolný chlad. Prečo sa ich vlastne bojíme ? Je to predsa zostatok toho čo tu kedysi bývalo a to bytosť, ktorá myslela, cítila, mala svoje sny a túžby, len sa nestihla rozlúčiť, alebo pomstiť.
Rimania dávali mŕtvym na rozlúčku dve mince aby mohli na svojej púti zaplatiť prievozníkovi a tam nájsť pokoj duše. Avšak niektorí putujú stále. Či už je počuť nárek vekov alebo spev chórov cítim úctu, prejsť za tajomnú bránu zvládne každý, no len ten čo má v sebe pokoru sa vráti.
Veď aj my sa občas v myšlienkach vrátime na miesta, ktoré sme kedysi milovali, alebo mali pre nás iný význam. Ten tichý šuchot krokov neprestáva znieť.Veď nádej zomiera posledná a ak už umrela zhasína aj ten plamienok a z pustovníka sa stáva cieľ.
Týmto chcem vzdať úctu všetkým mŕtvym dušiam, všetkým ktorí niekomu chýbajú, pretože to znamená že milovali a boli milovaní, odpočívajte v pokoji...

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
elwinko  9. 5. 2008 14:34
Nádherné :´(
Napíš svoj komentár