Pieseň pre teba...

Pri zvukoch ladných tónov klavíra, desiatkov plamienkov vrhnutých zo žiariacich sviec, ti hrám našu pieseň. Pieseň o našich pokleskoch, temnote, smútku, stratene. Tak dlho sme podvádzali a to sa nevypláca. Lietať tmou, ale vždy je dostatok svetla na to aby si sa ma mohla dotknúť, som ako pomaly umierajúci kvet. Áno myslím chlad, bod mrazu kedy túžiš po objatí a to neprichádza a ja to potrebujem, bozk na dobrú noc, sladkého anjela môjho života. Nasľubované toho bolo toľko, ale boli aspoň tie prázdne slová, ale tým ako sa z nich vytrácala viera tak zomreli aj tie. Je tu tma, vidíš ma ešte? Nie už som odišla, ten zomierajúci kvet prebudil letmý úsmev do nového sveta, sveta zvádzania, nesmelých dotykov naplnených túžbov, akoby mimochodom zabudnutých vecí... Nenápadne sa ten svet točil a točil, ovíjajúci sa hriešnymi pohľadmi, áno v myšlienkach blúdim práve tam kde sa odvážia len milenci ruka v ruke. Každá minúta mojich myšlienok, každé pozdvihnutie môjho srdca... Práve toho ktoré leží v mŕtvej truhlici... Zavreli ste ho vy, moji duchovia, chladný, onemelý a bez života. Pozri na moje ruky, zostarli, už nedýchajú červeňou ako predtým, túžia po oživení temnej vášne.. Zabiješ ma láska, alebo ja zabijem teba, veď sa ničíme navzájom... Dá sa to vydržať? Veď slovo sladké utrpenie je také známe a zároveň je to vzduch ktorý dýchame, je to tok krvi a vzduchu prúdiaceho skrz naše pľúca.. Vravíš že ma potrebuješ, keď chcem odísť nedovolíš a pritom ma s láskou týraš... Pobozkaj ma, vráťme čas, tam kde tvoja tvár skrývala tajomstvá a sľuby.. Strhni moju kožu a vyrež to prehnité vnútro, vdýchni život, zapáľ plameň ktorý sfúkol víchor slov a spomienok... Môžeš odvracať tvár ale city sa nemenia zo dňa na deň, odmlkou sa nevyriešia, len udupú ako čerstvo zakrytý hrob...Prepáč mi ale ja neviem zabudnúť...Love has broken me, love has broken you...Whats here space between wrong and right? And I know that you know you all over me.. Sorry for my pure existence

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu