Večer som sa alkoholom uspala,v noci pekne si pospala,a ráno nadmieru zaspala..Aj takto končia večierky, na ktorých zaspávate na tých najneobvyklejších miestach napr.polička, a vedľa ľudí, ktorých identita je vám neznáma. (kamarátkinhofrajerakamošapriateľašéf)
Pôvodne plánovaný očistno-relaxačný večer pred pohovorom tým pádom nevyšiel, tak celkom, podľa plánu
Ten "skvost", ktorý som uvidela ráno v zrkadle mi príliš nepomohol. Obliekla som si šaty s jemným výstrihom(zapôsobiť treba) make-up nemal v to ráno šancu...budem sa spoliehať na prirodzenú krásu a oslnivú inteligenciu. Stihla som si ešte zaliať kávu do termopohára, ktorý vôbec termopohárom nieje lebo všetko teplo, ktoré má byť TERMOuskladnené akosi uniká-aj celej podstate tohto super vynálezu zrejme- ďakujem nemenovanému obchodu TES.O. Celá moja viera v teba je zničená.
Bežím si teda na električku a na počudovanie ju aj stihnem! Vletím do nej a narazím do postaršej dámy na sedadle. ,,Ospravedlňujem sa,prepáčte mi,je mi to fakt ľúto", ale babka vyzerá byť v pohode a čo je dôležité, bez ujmy. Snažím sa nevšímať si nevkusné pohľady starých dedkov,(ktorý sa tvária že cez ultrahrubé okuliare ani len nedovidia von oknom) na môj výstrih.
Konečne! Dostávam sa von z tej nechutnej, prepáčte mi, ale starobou zasmradenej električky. Niet sa čo čudovať. Polovica osadenstva BA v dôchodkovom veku sa práve chystá odovzdať svoje zaváraninové poháriky naplnené veď-viete-čím najbližšiemu doktorovi.
Ako však zisťujem, mám ešte zopár minút pred tým, ako sa totálne strápnim. Rozhodnem sa ísť do najbližších potravín ktoré nesú názov dačo ako Pokrok. Prvým pohľadom však viem jasne určiť, že zachlpatená predavačka rozkysnuto rozvalená v pokladni asi príliš pokroková nebude. ,,Jedny LMky modré", vravím snažiac sa nedávať najavo môj údiv nad jej fúzmi. ,,A osemnásť máme?" Doprčic jasné že áno! Nazlostená jej musím dať svoj občiansky. No dobre musím uznať že na osemnásť nevyzerám ale aj tak to naštve! S nervami na pokraji vybehnem von, zapálim si a hodnú chvíľu neriešim, ventilujem....
Okej,môže byť. Hm,ale voľajako ma smädí. No tak sa ešte raz navrátim do obchodu, snažím sa vyhýbať pohľadu na tvár Zarastenej predavačky a smerujem k regálu s malinovkami. Príliš si nevyberám a siahnem po najlacnejšej, podivne neznámej značke. Á opätovné stretnutie s milou a véľmi zarastenou tetou(nedá mi sa neopakovať,ona bola vážne tak zarastená!).
No a potom sa to stalo. Plnými dúškami idúc sa napiť lahodnej malinovky zacítim smrad. Ovoniam fľašu,hmm..ochutnám jazykom.FUJ!!!!!!!! Neviem čo to bolo a ani to vedieť nechcem. Odhodila som fľašu a ani som ju neišla reklamovať, lebo snáď by som sa už z pohľadu na chlpatú tetu dogrcala....
Bežala som smer najbližšia budova. Voľajako som sa dostala na záchody, vypláchla ústa a snažila sa vytriezvieť zo šoku. Zároveň som si uvedomila, že sa nachádzam v budove, v ktorej mám mať pohovor. Normálny človek by to otočil domov lebo by si pomyslel, že už aj tak dnes nemôžem mať v ničom úspech. Nie, pomyslela som si. Aspoň bude dáka sranda. Kašlem na to. (použila som iné expresívne slovko, verte mi
Tak som sa tam vrútila a čuduj sa svete, prácu som dostala
Lebo,kto sa bojí zlyhania,obvykle aj zlyhá
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
johnysheek
6. 4.apríla 2010 09:14
Napíš svoj komentár