Netruchli. Každý si tým musí prejsť. Ani si len nevieš predstaviť, koľko ľudí si myslí, že to najhoršie je za nimi. Ten pohľad, ktorý sa niektorým zjaví na tvári keď zistia, že to je len začiatok fakt stojí za to. Vždy ma to pobaví.
A čo si si vlastne myslel? Nie nadarmo sa tomu hovorí SVETLO na konci tunela. Má to byť predsa metafora pre znovuzrodenie, či čo... Neviem, dlho som nehovoril so scenáristom. Pamätám si len, že bol vždy z nejakého dôvodu posadnutý vagínami. Je na ne nejak moc hrdý. Editor to nechcel pustiť skrz, tak to musel zahrabať pod metafory, chápeš... Ale v podstate ide o to, že to je cyklus. Akurát nie mesačný... Haha. Sorry. Už fakt prestanem, je to celkom trápne.
Keď už hovoríme o trápnosti, jednou z trápnych právd je to, že ľudia fakt veľmi potrebujú nejaký príbeh. Nejaký motív, tématiku. Niečo, do čoho sa môžu obuť aby sa vôbec začali hýbať... no, a potom eventuálne umierať. Tá vaša smrť, to je vskutku kvalitný matroš, kamarát... Celkom vám to, ľuďom, závidím. Vedel si, že niektorí z vás zomrú aj niekoľkokrát za život? Nechápem že to nerobíte každý deň. Ale to som ti už povedal viac než dosť. Sorry, nechcel som ti pokaziť zážitok. Ale veď... koniec koncov, tento rozhovor predsa vedieme z určitého dôvodu. Nie je to obvyklé, vieš? Takto ľahkovážne strhnúť oponu? Celkom husté.
Nechápem, že na to prišlo toľko málo ľudí. Scenárista vám tam nakládol strašne veľa indícií. Je to doslova všade! Tak napríklad si zober taký šach. Skoro každej novozačatej partii šachu predchádza smrť jedného z kráľov. Vidím na tebe, že chceš vedieť ako je to s remízou. Vidíš tam nádej pre nejaký ojeb, čo? Ale pozri sa na to takto. Raz jedna hra tak či tak vyhrá. Jeden z kráľov padnúť musí. Preto mi remízy prídu tak trápne komické. Figúrky sa po nich vrátia späť na šachovnicu akoby sa nič nestalo. Lenže králi vedia. Oni videli ten horor. Tú paseku. A vedia, že to príde znovu. Toto sa niekedy opakuje aj niekoľkokrát za sebou. Jeden z vás vraj raz povedal, že robiť tú istú vec dookola a očakávať iný výsledok je definíciou šialenstva. Celkom sa mi ten výrok páči, akurát mi príde, že to je skôr definíciou života. Ale tak, život je vlastne celkom šialený, no nie? Prosím, nepozeraj sa tak na mňa. Ja ti chcem len... a čo ja vôbec viem...
Je to proste stále to isté. Aspoň sa to teda tak zdá. Podobné postavy, podobné mená, zámienky, zápletky, rozuzlenia. Všetko je to na jedno kopyto. Tak o čo potom ide? Ide o to korenie. O tú dužinu, čo drží všetky tie jadierka pokope. O tú dužinu, z ktorej vyteká všetka tá šťava ktorou sa vkuse nalievate. O tú dužinu predsa ide! Radosť, smútok, bolesť, závisť, závislosť, vzdor, smrť... zrodenie. Všetko sú to veľmi abstraktné javy. Samé o sebe sú ako žiarovky, ktoré nie sú zapojené do obvodu. Kus drôtu uväznený v sklenenej bubline? To je celkom surrealizmus. Keď ich však zapojíš do obvodu a začnú svietiť, tak odrazu nie je čo vysvetľovať. Nie je vlastne ani čo chápať. Proste to funguje. Niektoré veci niekedy fungujú na niektorých miestach. A vtedy sú zrejmé. Je to proste to. To je ono. To je všetko.
No, takže dobré ráno, ranné vtáča. Tak sa to hovorí? To je jedno. Ak odo mňa očakávaš nejaký záver, tak ťa musím sklamať. To je VÁŠ výmysel. Toto je realita... zhruba. Žiadne poučenie, vysvetlenie, zhrnutie či osvietenie. Iba opakujúci sa opis kontrastu medzi úplnou jednoduchosťou a nekonečnou komplexnosťou. Aj keď teraz keď nad tým tak premýšľam, tak je to celkom ironické...
Je to možné?
Komentuj
4 komenty k blogu
1
tequila
11. 1.januára 2022 22:13
velmi sikovne. pripominas mi banxyho trochu. si on?
4
@tequila Ach áno, bansky, jeho velmi rád čítam, ale on tu už chodí len tak čmuchať, tvorbu presunul na instagram. Sem tam ho tu vidím niečo ohviezdičkovať. Určite nie som on, ale býval mojou veľkou inšpiráciou pár rokov dozadu
Napíš svoj komentár