Stále rozmýšľam, ako sa podeliť so svojimi pocitmi bez toho aby som povedal čo sa stalo. Nechcem sa s tým deliť. Sám už ani neviem čo presne sa stalo, bolo toho tak veľa. Spomínať na to je ako blúdiť v labyrinte plnom tŕňov. Každá jedna odbočka znamená ďalší jedovatý tŕň ktorý sa mi vrazí hlboko pod kožu. Neustále spochybňujem svoje konanie, spochybňujem svoje pocity, spochybňujem svoje spomienky.
Už to budú skoro tri roky, no ja každý deň pred sebou vidím jej tvár. Desí ma. Prenasleduje ma. Každý deň, každú noc. Zvýši sa mi tep zakaždým keď vidím kohokoľvek kto mi ju len mierne pripomenie. Desí ma myšlienka, že ju stretnem. Bojím sa jej. Nie fyzicky, desí ma jej existencia. Desí ma kým je, alebo skôr to kým nie je...
Namaľovala mi v hlave obraz a ja som v tom obraze ostal dlho uväznený. Už dlhom som z neho von, no zanechal vo mne myšlienku. Tá myšlienka je ako vírus. Moje telo sa chce vrátiť do toho obrazu, zalepiť rám a vymeniť sklo. Som v kŕčoch. Chýba mi niečo, čo nie je skutočné, niečo čo sa nedá zažiť znovu bez ďalšieho sebapoškoďovania. Niečo, čo sa nedá zažiť bez toho aby som zbúral všetko, čo som od vtedy postavil. Ono sa to vlastne už nedá zažiť vôbec a to je na tom asi to jediné pozitívum. Hnusí sa mi skutočnosť, že nad tým vôbec premýšľam. Nechcem to. Moje telo je však v kŕčoch. Niečo v mojej hlave mi to stále prináša späť. Niečo v mojej hlave mi pred ústami drží lyžicu s kašou nostalgie plnej hanby a núti ma otvoriť ústa a prehltnúť.
Niekedy mám pocit, že sa z toho dostávam. Že všetko začína dávať zase zmysel. Potom sa však z ničoho nič zobudím uprostred noci so silným tlakom v hrudi a pocitom totálnej paniky. A som zas tam, kde som bol. Stratený. Unavený. Zhnusený sám zo seba, neustále sa obviňujúc z vecí, ktorých skutočnosť si ani neviem poriadne vysvetliť.
Cítim sa v tom byť sám. Mám rodinu ktorej na mne záleží. Mám mamu, ktorá ma vo všetkom podporuje a vždy ma vypočuje. Mám priateľku, ktorú neskutočne milujem. Hovoril som jej o všetkom. Príde mi nefér niečo také dôležité pred ňou tajiť, no ja vidím že ju to trápi. Zakaždým keď to spomeniem. Jej predošlý vzťah bol tiež traumatický, no ona svojho ex v hlave nemá. Aspoň dúfam, mrzelo by ma keby mi niečo také tajila. Nechcem ju s tým už viac zaťažovať, je to stále o tom istom. Dookola dokola.
Neviem čo robiť, už dlho zvažujem terapiu ale neviem kde začať. Naposledy keď som vyhľadal odbornú pomoc, skončilo to zle. A teraz sa k tomu neviem dokopať aj keď viem že je to pravdepodobne jediné zdravé východisko. Stále mám v sebe nádej že to len chce čas, že to proste prebolí. Že moje telo si zvykne na normálny život. Lenže to je naivné. Niektoré rany na duši zjavne čas nezahojí.
Fakt neviem komu sa zdôveriť, na koho to celé vysypať, komu by sa to chcelo počúvať? Aj to chcem aj to nechcem. Chcem to zo seba dostať, no vždy keď sa o to pokúsim, tak mám pocit že som to vôbec nezachytil. Slová ktoré mi vychádzajú z úst mi prídu ľahké ako pierka v porovnaní s pocitmi ktoré cítim.
A tak ste to nakoniec dostali vy, čo ste otvorili tento blog. Sorry. Nič od tohto neočakávam, žiadnu empatiu, radu, či validáciu. Len som potreboval dať von, že sa stále necítim v dobre. A to je v poriadku. Málokto sa cíti úplne dobre. Treba ísť proste ďalej. Nesnažím sa to zľahčovať ani zveličovať, je to proste život.
A tak.. potom už bol koňec asi...
Inak nemuselo by byť tak skurvene teplo keď je už ten september...
Záchod
Komentuj
8 komentov k blogu
A co take zrobila…?
Mrzí ma to
A myslím, že terajšia priateľka si zaslúži skôr naopak, aby si o tom často nehovoril, ak vôbec. Niektoré veci je lepšie prežiť, vytrpieť si vlastnú bolesť a neprenášať a neživiť ju ďalej rozprávaním. Je to iba môj pohľad. Hovoriť o tom pomáha, keď je to čerstvé, ale ak to trvá aj roky potom, je to ako živenie vlastného utrpenia
A myslím, že terajšia priateľka si zaslúži skôr naopak, aby si o tom často nehovoril, ak vôbec. Niektoré veci je lepšie prežiť, vytrpieť si vlastnú bolesť a neprenášať a neživiť ju ďalej rozprávaním. Je to iba môj pohľad. Hovoriť o tom pomáha, keď je to čerstvé, ale ak to trvá aj roky potom, je to ako živenie vlastného utrpenia
@illbill Máš pravdu, avšak jediný spôsob ako toto vyriešiť je dať sa čo najskôr do poriadku. Ona po mne chce aby som jej hovoril o všetkom čo ma trápi, aby som nič netajil. Nie vždy sa to vôbec dá schovať, niekedy sa mi vrátia spomienky a mám na to fyzické reakcie. Stanú sa skôr ako si to stihnem uvedomiť. Pomaly sa mi darí tie myšlienky vymedzovať, no nikdy to nie je úplne preč. A keď sa ma spýta čo sa deje, musím si vybrať. Som v pozícii, keď jej musím buď klamať alebo jej povedať pravdu ktorá ju bude zaťažovať.
@Bot Chápem
ak je to hlboko nikdy to nevymizne, ale myslíš že si s tým aspoň zmierený? Každý pohár raz pretečie a tak dlhodobo veľa ťažkých pocitov nie je zdravé.. Prajem aby ti bolo lepšie. Ostatní povzbudia ale nevyliečia, nakoniec si to prežil ty a tak si môžeš aj najlepšie pomôcť
ak je to hlboko nikdy to nevymizne, ale myslíš že si s tým aspoň zmierený? Každý pohár raz pretečie a tak dlhodobo veľa ťažkých pocitov nie je zdravé.. Prajem aby ti bolo lepšie. Ostatní povzbudia ale nevyliečia, nakoniec si to prežil ty a tak si môžeš aj najlepšie pomôcť
@illbill Neviem, mám pocit že čím menej sa s tým snažím bojovať, tým lepšie to je. No len krátkodobo. Dlho som sa s tým snažil aktívne "zmieriť", no vždy som skončil len v apatii. S vlnami sa bojovať neoplatí. Cez okraj už našťastie nič nepreteká, skôr len občas vyšplechne ako pri vlnobití. Chce to elegantné riešenie, pomalé opatrné kroky vpred. A inak ďakujem za povzbudenie
Neplač, ze sa to skončilo, ale usmej sa, ze sa to stalo. Ta bolesť ti aspoň dáva vedieť, ze to bolo skutočne. Spomienky ti nastastie nikdy nikto nezoberie a spoločna minulosť sa už nikdy neodstane. Je to ťažké klišé, ale uvedomenie si tohto pomohlo v asi podobnej situácii mne. Lebo inak si pre minulosť necháš vziať pritomnost.
Inak, úprimne, nie je moc fér, ze si začal nový vzťah, keď ešte nie sú vysporiadany s tým starým
Inak, úprimne, nie je moc fér, ze si začal nový vzťah, keď ešte nie sú vysporiadany s tým starým
@tequila Asi si to nesprávne pochopil. Ja som neskutočne šťastný že sa to skončilo a plačem, pretože na to neviem zabudnúť a aj po takom dlhom čase ma to každý deň prenasleduje.
a nepomaha ani ta myslienka, ze je to navzdy prec a uz sa to nikdy nevrati? ak nie, tak potom urcite terapia, 1znacne a co najskor: » www.ksebe.sk/#booking...
Napíš svoj komentár