„Nuž, m’lady, nedostatok publika vám nikdy neprekážal.“ V duchu sa usmial nad svojou poznámkou. „Náš rajón je podľa novín hlavným mestom, ba priam Mekkou výroby pervitínu.“ Tento krát sa skutočne usmial. „Niekto musí tie vysmažené hlavy držať mimo nášho dvorčeka.“
Prikývla a mľaskla jazykom, zatiaľ čo si na hlavu nasadzovala šiltovku. „Tak teda ešte dobre, že máme v týme šerifa s tisícročnou praxou.“
„Len pár krát obídem rieku a vrátim sa. Keby volala žena, povedz jej, že do šiestej som doma.“ Začal si pískať melódiu piesne, ktorú ho kedysi dávno naučil jeden Ír, a vykročil ku dverám.
V skutočnosti ich rajón, hoci pomerne rozsiahly, pozostával z usadlostí, ktoré nemali viac ako 200 obyvateľov. Rieka rozdeľovala oblasť presne v strede a de facto bola centrom všetkého diania. Po toľko generácii, koľko si len človek mohol pamätať. Až do dnešných dní.
Po tom, čo policajné SUV prešlo cez roztrasené drevené dosky na moste, ktorý za posledné roky kvôli typickému zvuku, nenazývali inak, ako „rat-a-tat-tat“, vystúpil Barnes, aby mohol skontrolovať okolie. Aspoň na pohľad však nebolo vidieť žiadne známky nejakej trestnej činnosti. Nič nenarúšalo pokojné chvenie vodnej hladiny, ani nelegálni rybári, žiadne nebezpečenstvo nečíhalo pod stromami, ktorých prehnuté konáre sa dotýkali rieky.
Pomaly zišiel z mosta, aby mohol zahnúť na sever ku štrkovej ceste, ktorá viedla k mŕtvemu ramenu. Nemala žiadne meno, ale väčšina ju nazývala jednoducho Riečnou cestou. Auto pristavil neďaleko často používaného chodníčka, vedúceho k vyhĺbenej diere, napustenej vodou, ktorú mladý často využívali ako miesto na párty, hlavne počas teplých letných večerov. Už odtiaľto počul hlasy, smiech a špliechanie po tom, čo sa chlapci predvádzali pri skokoch do vody z lana, ktoré bolo uviazané na hrubom konári. Dievčatá sa opaľovali na uterákoch, zatiaľ čo chlapci napodobňovali Tarzana a nikto si ho nevšimol, až kým nebol priamo pri nich.
„Tommy, okamžite ku mne, ale rýchlo.“ Tommy sa otočil za známym hlasom a šúchal nohami smerom k starému Barnesovi.
„Ako tak pozerám, si jediný z prítomných, kto môže legálne piť alkohol.“, kývol hlavou smerom k ostatným. „ A pokiaľ ste nevykradli zmrzlinárske auto, tak tamtie prenosné mraziace boxy, sú plné piva, je tak?“ Tommy neodpovedal.
Barnes pokračoval. „Zákon mi prikazuje, aby som zadržal všetkých neplnoletých, ktorí konzumujú alkohol, vrátane plnoletých, ktorí im tento alkohol kupujú. Takže ja si teraz skočím na cigaretu. Keď sa vrátim a uvidím tu jedinú plnú plechovku, ktorú ste nevyliali, tak nám všetci dobrovoľne pomôžete s čistením rieky, kapiš?“ Barnes šetril rozpočet oblasti tak, že porušovateľom zákona nariaďoval čistenie okolia, čo mladí neznášali viac, než byť zadržaní.
Mladíci, prirodzene, poslúchli, lebo ešte pamätali na to, ako zbierali odpadky odtiaľto, až po policajnú stanicu. Po cigarete teda mohol Barnes pokračovať v obhliadke okolia. Práve v momente, keď naladil obľúbenú country stanicu, všimol si medzi stromami v zákrute rieky pohyb. Osoba s vrecom práve zmizla niekde za kríkmi. Dorazil až k zákrute, vystúpil a nasledoval stopy, ktoré boli v mäkkej, vlhkej pôde, jasne viditeľné. Opatrne sa vyhýbal bodliakom, aby ich neskôr nemusel vyťahovať z nohavíc. Neznášal vyťahovanie bodliakov z nohavíc.
Keď sa predral cez kríky, spoznal muža kľačiaceho na brehu. „Eh, Jody,“ zavolal, kým sa približoval, „čo ťa sem privádza?“
„‘Brý deň, šerife. Ále, mačka mi porodila priveľa mladých, tak to tu musím riešiť.“
Barnes teraz videl, že v rukách pod hladinou drží zviazané vrece, ktoré sa hýbe.
„Ježiš, Jody,“ povedal znepokojene, „to je trošku choré, nemyslíš?“
„Je to dobrý spôsob, šerife. Robili to tak aj naši starí rodičia. Mal som ich radšej zastreliť alebo umlátiť tyčou?“
„Bože, máš pravdu, ale nemohol si ich niekomu darovať? Utopenie musí byť hrozný spôsob, ako odísť,“ povedal, zatiaľ čo odvrátil zrak. Radšej zmenil tému. „Ako sa má Mary a Jess?“ Jodyho manželka a dcéra.
„Mary sa má fajn, ale Jess sa cíti dosť mizerne. Je v ôsmom mesiaci, nikdy predtým nemala dieťa, takže je to ako na hormonálnej horskej dráhe.“
Starý Barnes využil príležitosť, kedy Jody dorozprával a vyhovoril sa na povinnosti, aby mohol odísť. „Stále mám približne hodinu, možno za nimi zájdem.“
Jody neprerušil činnosť, ale povedal dosť nahlas, aby ho odchádzajúci šerif počul: „To nebude treba, šerife. Viete, že nemám veľmi rád cudzincov u seba doma.“
„Nie som cudzinec, Jody, a nemusíš ma volať šerife,“ povedal šerif, ako odchádzal smerom k svojmu autu.
Vydal sa po ceste 44 a vzdialenosť medzi ním a Jodym sa zväčšovala. Dvakrát zahol doľava, raz doprava a prešiel cez tunel, ktorý viedol k domu Jodyho a Mary. Než auto úplne zastalo, rozostúpili sa okolo neho traja miešanci pitbula a bohvie, čoho ešte. Neštekali, len chodili okolo a hlavami ako by vyzývali šerifa, aby vystúpil.
Mary vyšla von, odohnala strážnych psov a pozvala Barnesa dnu. Šerif zastavil na drevenej terase, otočil sa na Mary a spýtal sa: „Ako sa máš, drahá? Dlho si sa neukázala u nás dole.“
„Oh, prežívam, myslím.“ Jej prsty sa skrútili, akoby ju niečo bolelo. „Veci sa s Jess trocha skomplikovali.“
„Zobrali ste ju k doktorovi alebo nejakého zavolali k nej?“
„Nie, nie, je tu, vzadu.“
„Myslím, že sa na ňu na minútku pozriem,“ povedal, zatiaľ čo kráčal do domu.
„Šerif! Nie. Je... Ona potratila a nemyslím si, že chce niekoho vidieť.“
Spomalil, ale nakoniec aj tak pomaly otočil kľučkou a vošiel do spálne. Jess ležala na chrbte na posteli, ktorá jej veľkosťou ledva stačila. Tenká šedá prikrývka, ktorú mala cez seba prehodenú, len ťažko zakrývala jej sploštené brucho. „Ako to zvládaš, Jess?“
Neodpovedala hneď. „Zle, veľmi zle,“ pozrela sa na Mary.
Šerif si zložil z hlavy klobúk. „Ak sa smiem spýtať, čo sa stalo, Jess?“
„Stratlila som svoju malú dcérku. Myslím, že sa narodila mŕtva.“
„Skutočne? Jody mi nič nespomínal.
Mary nervózne vstúpila do debaty. „Kde si videl Jodyho?“
„Nuž, pred chvíľou som s ním hovoril dole pri rieke, zatiaľ čo topil vo vreci vaše mačatá.“
Ticho. „Šerif Barnes,“ Jess hovorila potichu, zatiaľ čo oči klopila k zemi, „my nemáme mačky.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
3
Po dlhej dobe tu niečo vymysleno-príbehové, čo sa dalo čítať, normálne ma to potešilo
a zvrat som síce tušila, ale bol fajn
Ale aby som neprechválila... troška konštruktívnej kritiky. všimla som si pár gramatických chybičiek a miestami mi to štylisticky škrípalo. Skús to nechať odležať a po dlhšej dobe sa na to pozrieť a ešte to trocha učesať
(čo fakt, fakt neber v zlom, to má byť motivácia zlepšovať sa, nie demotivácia
a zvrat som síce tušila, ale bol fajn
Ale aby som neprechválila... troška konštruktívnej kritiky. všimla som si pár gramatických chybičiek a miestami mi to štylisticky škrípalo. Skús to nechať odležať a po dlhšej dobe sa na to pozrieť a ešte to trocha učesať
(čo fakt, fakt neber v zlom, to má byť motivácia zlepšovať sa, nie demotivácia
4
@mielikki Je možné, že sa tam niečo votrie Ja mám taký blbý zvyk, že si po sebe veci príliš nekontrolujem, ani ich neopravujem. Nie je to nič moc, ja viem, asi sa polepším A ďakujem
5
Nie je za čo
a chápem, za čias, keď som ešte nebola lenivá písať, som tiež vcelku kašľala na editácie... a keď som sa dostala do štádia, že to idem brať vážnejšie, tak som sa zasekla a prestala písať (takmer) úplne, lebo sa mi nechcelo s tým babrať
a chápem, za čias, keď som ešte nebola lenivá písať, som tiež vcelku kašľala na editácie... a keď som sa dostala do štádia, že to idem brať vážnejšie, tak som sa zasekla a prestala písať (takmer) úplne, lebo sa mi nechcelo s tým babrať
Napíš svoj komentár
To prečo si nechala utopit dítě, keď bolo teda živé? ..ale ma potešilo že to nakoniec neboli mačiatka, ach bože..
Ináč som to prečítala na jeden dych, super píšeš.