Som bahno...

Tak a stalo sa to... Nikto sa ma nepýtal, či na to som alebo nie som pripravená...Nikoho netrápilo, či to zvládnem alebo nie...Proste sa to udialo, bez jedinej otázky, či som schopná s tým žiť...Jednoducho musím...

Dňa 4. júna roku pána 2008 sa uskutočnila najdôležitejšia skúška môjho života - absolvovala som bakalárske štátnice...teda absolvovala ako absolvovala...jeden predmet musím ísť opakovať o mesiac...

Toľko k všeobecným informáciám...Z ročníka sme neurobili len dve a neviem ako opísať ten brutálne dusivý pocit, keď sa všetci okolo vás tešia a vy by ste ich najradšej zadusili, len aby boli ticho a netrýznili vaše krvácajúce vnútornosti...

Predstavte si, že stojíte so svojimi 7 spolužiakmi v polkruhu pred porotou a už iba lietajú mená a za nimi v rýchlosti 5 známok. Cítite sa ako nevinní pred múrom čakajúci na odstrel... Keď zaznel rad známok za mojím menom, slzy som udržala len tak tak: "Všeobecná psychológia, FX," zaznelo triedou...Neviete si predstaviť, aká to bola hanba... Ja jediná, neschopná, sprostá, ktorá nezabojovala. Áno každý, kto počul moju otázku sa len pozeral, že to čo si mala, ale on ju mať nemusel. Ja ju samozrejme ani nikomu neželám, len neviem prečo sa pošťastila práve mne...

Cestou domov som sa cítila, ako keby som na sedadle v aute ani nebola ja... Príchod domov a veci, ktoré sa diali potom si pamätám veľmi matne, pretože ma neuveriteľne bolela hlava...až tak, že som obsah svojho dva dni prázdneho žalúdka niekoľkokrát vyniesla na svetlo sveta...čo však viem, bolo, že sa mi dalo neuveriteľne spať, stále som si hovorila, že zajtra ráno už bude lepšie...žiaľ nebolo a ja som v sebe neudržala ani pol pohára obyčajnej vody...nemala som chuť na nikoho a na nič...s Miškou som sa ale stretla a som tomu veľmi rada, pomohlo t

Najviac ma však z toho všetkého desí to, že ja viem, že som v prdeli, viem, že si viem pomôcť, ale bojím sa toho, že si pomôcť nechcem...proste sa vykašlať na všetko a možno po prvý raz si urobiť úplne, že po svojom a nech druhých aj roztrhne od zlosti a toho, ako ich svojimi činmi sklamávam...

Človek sa učí neustále poznávať sám seba...ja som do seba samej ešte asi nikdy nenazrela tak dôkladne, ako sa mi to deje teraz...v noci poriadne nespím, čo sa mi stále opakuje scéna mojej potupy, cez deň ma rozladí každá krávovina, plačem pri čo in len náznaku nejakých otázok týkajúcich sa štátnic a asi najviac zo všetkého ma vytáča ľútosť druhých, ktorá je od mnohých automatická, veď čo iné majú povedať nie...

Som sama sebou tak zaujatá, že sa jednoducho neviem zamerať na to, že aj druhí môžu mať napríklad nejaký problém, že ich môže niečo trápiť...ale ako som už písala na začiatku, ja už ani neviem, či mám vôbec právo niekomu s niečím radiť alebo ho vypočuť...prosto si totálne neverím, a viem, že sa svet netočí len okolo mňa a že sa ani neprestal krútiť tým, že som štátnice nezvládla...

Stále sa sama seba pýtam, že PREČO??? odpoveď je jednoduchá, svet predsa nie je spravodlivý...super, len to ešte stráviť...Možno je to všetko len skúška môjho zdravého rozumu, že čo všetko dokážem uniesť...neviem, proste neviem a to je asi najhoršie zo všetkého...len si sama za seba prajem, aby som sa dokázala z tohoto stavu dostať, nie aby som sa dokázala, to viem, že sa dokážem, ale aby som sa z neho chcela dostať, to je presnejší výraz...lebo inak bude so mnou zle nedobre...a prídem a ľudí, o ktorých by som nechcela...

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu